
Název: Život (ne)Popolušky - 2. časť
Autor: Sandra
Dva týždne. Dva týždne som ich trpela u nás doma. Čakala som kedy otec za mnou príde a povie, že sa s ňou rozišiel. Že to nie je tá pravá a že spravil veľkú chybu, keď ma nepočúval.
"Sandra...." prišiel za mnou otec.
"Ano, oci?"
"Musím ti niečo povedať." sadol si pri mňa. Ano, konečne. Ja som to vedela, že to medzi nimi nie je vážne. "Pomohla by si mi so svadbou?"
"Ako prosím? Ideme niekomu na svadbu?" dúfala som, že nemyslel jeho svadbu.
"Nie."
"Tak čo potom?"
"So Zdenkou budem mať svadbu."
"To nemyslíš vážne. Koľko ste spolu?" hneď som ho s odpoveďou predbehla. "Mesiac a pol? A čo mama?"
"Na mamu nikdy nezabudnem, musíš to aj ty pochopiť ako sa cítim, nemôžem byť celý život sám."
"Ale veď máš mňa."
"Mám, a navždy aj budem mať, ale ja Zdenku milujem. Tak mi pomôžeš?" Sklonila som si hlavu a chytila sa za čelo.
"Nikdy ťa nepochopím, oci." nazlostnená som sa postavila a odišla som z izby. Zabuchla som za sebou dvere. Po ceste som narazila do Mira. Zastavila som sa a pozrela sa na Mira.
"Čauko, teba som hľadal. Kde máte voľaké čisté papiere?"
"V izbe na stole." S nervami na konci som mu povedala, odstrčila som ho na bok a odišla do kúpeľne.
"Deje sa niečo?"
"Nič." zatvorila som za sebou v kúpeľny. "Ako to mohol spraviť? Nie, to nemôže byť pravda. Určite to je len celá jej pretvárka, aby otca ziskala." povedala som si s plačom. Niečo za tým určite je. Otec dobre zarába a preto ho chce. Najradšej by som teraz chcela mat pri sebe mamu, ktorá by ma ukľudnila a povedala mi, že to bude dobré.
"Prečo tu neni? Potrebujem ťa." utierala som si rukávom slzy.
"Zlatko, poď von už."
"Dajte mi pokoj."
"Už je večera nastole. Veď si tam vyše hodinu."
"No a?"
"Spravil som tvoje obľúbene špagety."
"Nie som hladná."
"Niekto za tebou prišiel." Po chvíľi povedal otec. Čakala som, kto sa ozve.
"Prosím, poď musím ti niečo povedať." ozvala sa Kika. Veľmi ma jej hlas potešil, ale aj tak som sa nechcela s otcom a s ostatnými stretnúť. Otvorila som jej dvere, aby vošla. A hneď som ich aj zatvorila, aby otec nedostal šancu dostať sa do kúpeľne.
"Čo sa deje? Hmmm?" Silno som ju objala. "No hovor."
"Otec sa ide ženiť."
"Veď to je super. Prečo plačeš?"
"Videla si tú červenovlásku na chodbe?"
"Tú s prepačením umelinu?"
"Ano." smutne som sa pousmiala.
"To nemyslíš vážne. Hnetá skôr hento bude tvoja matka?"
"Ano."
"To nemyslíš vážne. Ako sa to stalo?"
Povyprávala som jej celý pribeh. Hneď mi bolo lepšie.
"A čo si mi to chcela povedať?"
"Jáááj. No že....trénerka musela odcestovať do Ameriky a vieš kto nastúpi namiesto nej?"
"Nie. Kto?"
"Nebudeš mi veriť, ale je to...."
"Sandra...." prišiel za mnou otec.
"Ano, oci?"
"Musím ti niečo povedať." sadol si pri mňa. Ano, konečne. Ja som to vedela, že to medzi nimi nie je vážne. "Pomohla by si mi so svadbou?"
"Ako prosím? Ideme niekomu na svadbu?" dúfala som, že nemyslel jeho svadbu.
"Nie."
"Tak čo potom?"
"So Zdenkou budem mať svadbu."
"To nemyslíš vážne. Koľko ste spolu?" hneď som ho s odpoveďou predbehla. "Mesiac a pol? A čo mama?"
"Na mamu nikdy nezabudnem, musíš to aj ty pochopiť ako sa cítim, nemôžem byť celý život sám."
"Ale veď máš mňa."
"Mám, a navždy aj budem mať, ale ja Zdenku milujem. Tak mi pomôžeš?" Sklonila som si hlavu a chytila sa za čelo.
"Nikdy ťa nepochopím, oci." nazlostnená som sa postavila a odišla som z izby. Zabuchla som za sebou dvere. Po ceste som narazila do Mira. Zastavila som sa a pozrela sa na Mira.
"Čauko, teba som hľadal. Kde máte voľaké čisté papiere?"
"V izbe na stole." S nervami na konci som mu povedala, odstrčila som ho na bok a odišla do kúpeľne.
"Deje sa niečo?"
"Nič." zatvorila som za sebou v kúpeľny. "Ako to mohol spraviť? Nie, to nemôže byť pravda. Určite to je len celá jej pretvárka, aby otca ziskala." povedala som si s plačom. Niečo za tým určite je. Otec dobre zarába a preto ho chce. Najradšej by som teraz chcela mat pri sebe mamu, ktorá by ma ukľudnila a povedala mi, že to bude dobré.
"Prečo tu neni? Potrebujem ťa." utierala som si rukávom slzy.
"Zlatko, poď von už."
"Dajte mi pokoj."
"Už je večera nastole. Veď si tam vyše hodinu."
"No a?"
"Spravil som tvoje obľúbene špagety."
"Nie som hladná."
"Niekto za tebou prišiel." Po chvíľi povedal otec. Čakala som, kto sa ozve.
"Prosím, poď musím ti niečo povedať." ozvala sa Kika. Veľmi ma jej hlas potešil, ale aj tak som sa nechcela s otcom a s ostatnými stretnúť. Otvorila som jej dvere, aby vošla. A hneď som ich aj zatvorila, aby otec nedostal šancu dostať sa do kúpeľne.
"Čo sa deje? Hmmm?" Silno som ju objala. "No hovor."
"Otec sa ide ženiť."
"Veď to je super. Prečo plačeš?"
"Videla si tú červenovlásku na chodbe?"
"Tú s prepačením umelinu?"
"Ano." smutne som sa pousmiala.
"To nemyslíš vážne. Hnetá skôr hento bude tvoja matka?"
"Ano."
"To nemyslíš vážne. Ako sa to stalo?"
Povyprávala som jej celý pribeh. Hneď mi bolo lepšie.
"A čo si mi to chcela povedať?"
"Jáááj. No že....trénerka musela odcestovať do Ameriky a vieš kto nastúpi namiesto nej?"
"Nie. Kto?"
"Nebudeš mi veriť, ale je to...."
















to je úžasné :•)