
Název: Prosím, pomôž mi! - 14. část
Autor: Silvia
Vôbec som sa tomu nebránila aj keď som vedela, že to vôbec nie je správne. Nikdy sa to nemalo stať.
"Prosím. Pomôž mi." šeptala som medzi bozkami. Miro nič na to nepovedal, jeho ruky som zrazu cítila pod tielkom, posúvali sa stále hore a hore. Až došlo k tomu, že mi ho vyzliekol. Pomaly sa so mnou otočil a položil ma na posteľ. Ľahol si na mňa.
"Zhasni." povedala som. Bez váhania sa Miro rozbehol k dverám a zhasol. Prišiel ku mne a pokračoval. V tom momente sa stratili všetky moje problémy. Na všetko a každého som zabudla. Nikdy som nechcela, aby sa tento okamžik skončil. Nikdy.
Ráno som sa zobudila v Mirovom náruči. Bol to taký úžastný pocit a tá jeho vôňa, ten pocit, že som aspoň na chvíľu bola šťastná. Aspoň. Pobozkala som ho na ruku, ktorú mal okolo mňa na hrudi. Pohol sa.
"Prepáč." bolo mi ľúto, že som ho zobudila. Tak rozkošne vyzeral keď spal, ako bábätko.
"Nemusíš sa ospravedlňovať, ak spím pri najkrajšej žene na svete." otočil si ma k sebe.
"Nepreháňaj." usmiala som sa. Miro nič na to nepovedal, len ma pobozkal na ústa. Jeho bozk za všetko hovoril, žiadne slová k tomu nepotreboval.
"Sisááá." z chodby sa ozýval Andrein hlas. ".....vstávaj. Za chvíľu je obed."
"Rýchlo sa skovaj."
"Kde?"
"Neviem. Choď na balkón." povedala som.
"Nie. Tam pôjdem hneď ako vojde do izby."
"Halooo." už som ju počula pri dverách. Mira som hodila na zem.
"Prosím. Pomôž mi." šeptala som medzi bozkami. Miro nič na to nepovedal, jeho ruky som zrazu cítila pod tielkom, posúvali sa stále hore a hore. Až došlo k tomu, že mi ho vyzliekol. Pomaly sa so mnou otočil a položil ma na posteľ. Ľahol si na mňa.
"Zhasni." povedala som. Bez váhania sa Miro rozbehol k dverám a zhasol. Prišiel ku mne a pokračoval. V tom momente sa stratili všetky moje problémy. Na všetko a každého som zabudla. Nikdy som nechcela, aby sa tento okamžik skončil. Nikdy.
Ráno som sa zobudila v Mirovom náruči. Bol to taký úžastný pocit a tá jeho vôňa, ten pocit, že som aspoň na chvíľu bola šťastná. Aspoň. Pobozkala som ho na ruku, ktorú mal okolo mňa na hrudi. Pohol sa.
"Prepáč." bolo mi ľúto, že som ho zobudila. Tak rozkošne vyzeral keď spal, ako bábätko.
"Nemusíš sa ospravedlňovať, ak spím pri najkrajšej žene na svete." otočil si ma k sebe.
"Nepreháňaj." usmiala som sa. Miro nič na to nepovedal, len ma pobozkal na ústa. Jeho bozk za všetko hovoril, žiadne slová k tomu nepotreboval.
"Sisááá." z chodby sa ozýval Andrein hlas. ".....vstávaj. Za chvíľu je obed."
"Rýchlo sa skovaj."
"Kde?"
"Neviem. Choď na balkón." povedala som.
"Nie. Tam pôjdem hneď ako vojde do izby."
"Halooo." už som ju počula pri dverách. Mira som hodila na zem.
"Choď pod posteľ." Až mi to prišlo smiešne. Pritom sa zakoptal ešte o paplón a vošiel pod posteľ.
"Nespí." vošla do izby Andrea. "Ty si tu niekoho mala?"
"Nie. Prečo?" nervózne som sa upravovala v posteli.
"Len tak. Ozaj, nevieš kde je Miro?"
"V izbe nie je?"
"Nie. Neviem ho nájsť."
"Neviem. Asi sa išiel vyvetráť."
"Asi. Prídi za nami."
"Ok. Hneď som tam." dvere boli v polovici zatvorené, keď sa ozval zvuk.
"Hapčíí." Miro si kýchol. Dala som si rýchlo ruku na ústa a predstierala, že som si kýchla. Andrea spravila pár krokov späť do izby a poobzerala sa po izbe.
"Počula si to?" spýtala sa.
"To som bola ja."
Neveriacky sa zatvárila, pokrútila hlavou a odišla z izby.
"Nespí." vošla do izby Andrea. "Ty si tu niekoho mala?"
"Nie. Prečo?" nervózne som sa upravovala v posteli.
"Len tak. Ozaj, nevieš kde je Miro?"
"V izbe nie je?"
"Nie. Neviem ho nájsť."
"Neviem. Asi sa išiel vyvetráť."
"Asi. Prídi za nami."
"Ok. Hneď som tam." dvere boli v polovici zatvorené, keď sa ozval zvuk.
"Hapčíí." Miro si kýchol. Dala som si rýchlo ruku na ústa a predstierala, že som si kýchla. Andrea spravila pár krokov späť do izby a poobzerala sa po izbe.
"Počula si to?" spýtala sa.
"To som bola ja."
Neveriacky sa zatvárila, pokrútila hlavou a odišla z izby.
















:D jé, to jsem se pobavila ona ho nacpala pod postel :D už se těším na další