
Název: Prosím, pomôž mi! - 13. část
Autor: Silvia
Aj mi pomohlo, že pri mne Miro ostal. Aspoň som mohla kludne spať. Keď som sa ráno zobudila, už tam nebol. Poobzerala som sa po izbe, ale aj tak som ho nenašla.
"Kedy si odišiel?" spýtala som sa Mira, keď som vošla do kuchyne.
"Asi o pol ôsmej. Nechcelo sa mi spať, tak som pre istotu odišiel, aby to tí dvaja zle nepochopili. Tu máš raňajky." Sadla som si za stôl a Miro posunul pre do mňa tanier s jedlom.
"Je to fakt úžastné." pochválila som ho s plnými ústami. "Ešte raz ďakujem." odpila som si džúsu.
"Kde je Lukáš s Andreou?" spýtala som sa.
"Neviem, asi ešte spia."
"Aha." zrazu nastalo to trápne ticho. "Počuj, mohla by som sa ťa niečo spýtať?"
"Podľa toho čo." usmial sa. "Jasné, pýtaj sa čo len chceš."
"No.....neviem ako sa ťa to mám spýtať."
"Mám rád ľudí, ktorí sa všetko na rovinu pýtajú. Tak do toho."
"Aha.....no takže........máš čas aj na dievčatá alebo máš teraz nejaké dievča?" Zatváril sa akoby vedel o čo mi ide.
"No, momentálne nemám žiadne dievča, ale môže sa to aj zmeniť. Nebránil by som sa. Prečo?"
"Len......" zazvonil mi mobil . "......tak. Prepáč." vstala som od stola a šla som si vybaviť hovor s Marekom.
"Čo chceš?"
"Ahóóóój."
"Vieš čo, zavolaj mi keď budeš triezvi. Dobre?" nepočkala som ani na odpoveď a zrušila som ho.
VECER:
"Nie....nechaj ma tak......nechcem sa s tebou baviť už." rozprávala som sa s Marekom v izbe cez telefón. "Daj mi pokoj! Už sa ťa nebojím."
"Kedy si odišiel?" spýtala som sa Mira, keď som vošla do kuchyne.
"Asi o pol ôsmej. Nechcelo sa mi spať, tak som pre istotu odišiel, aby to tí dvaja zle nepochopili. Tu máš raňajky." Sadla som si za stôl a Miro posunul pre do mňa tanier s jedlom.
"Je to fakt úžastné." pochválila som ho s plnými ústami. "Ešte raz ďakujem." odpila som si džúsu.
"Kde je Lukáš s Andreou?" spýtala som sa.
"Neviem, asi ešte spia."
"Aha." zrazu nastalo to trápne ticho. "Počuj, mohla by som sa ťa niečo spýtať?"
"Podľa toho čo." usmial sa. "Jasné, pýtaj sa čo len chceš."
"No.....neviem ako sa ťa to mám spýtať."
"Mám rád ľudí, ktorí sa všetko na rovinu pýtajú. Tak do toho."
"Aha.....no takže........máš čas aj na dievčatá alebo máš teraz nejaké dievča?" Zatváril sa akoby vedel o čo mi ide.
"No, momentálne nemám žiadne dievča, ale môže sa to aj zmeniť. Nebránil by som sa. Prečo?"
"Len......" zazvonil mi mobil . "......tak. Prepáč." vstala som od stola a šla som si vybaviť hovor s Marekom.
"Čo chceš?"
"Ahóóóój."
"Vieš čo, zavolaj mi keď budeš triezvi. Dobre?" nepočkala som ani na odpoveď a zrušila som ho.
VECER:
"Nie....nechaj ma tak......nechcem sa s tebou baviť už." rozprávala som sa s Marekom v izbe cez telefón. "Daj mi pokoj! Už sa ťa nebojím."
"Počuješ.........keď sa vrátim všetko poviem."
"Je mi to jedno." hodila som na zem mobil a kopala som do všetkého, čo som videla na zemi.
"Prepáč, ale nedalo sa to nepočuť." pomaly vstúpil do izby Miro. Sadla som si na sedačku a začala som plakať. Miro si sadol vedľa mňa.
"Tie modriny máš od neho, že?......Prečo si to nikomu nepovedala?"
"Nechápeš to. Nevieš aké to je a nič ťa do toho nie je!" postavila som sa a ako zmyslov zbavená som začala na Mira kričať.
"Nechápem, ale..."
"Nie, nechápeš a odíď!" začala som zhadzovať veci.
"Kľud." potiahol si ma k sebe a silno ma objal. Búchala som Mira rukami do hrudi, ale on ma čoraz silnejšie stískal, až som nevládala.
"Dobre?" nadvihol mi hlavu a prstom mi utrel slzy.
"Prepáč."
"To nič."
Opäť mi nadvihol hlavu a priblížil sa jeho ústami ku mne.
"Ja nemôžem."
"Ale môžeš. Zatvor oči a na nič nemysli." spravila som to, čo mi povedal a začal ma bozkávať.
"Je mi to jedno." hodila som na zem mobil a kopala som do všetkého, čo som videla na zemi.
"Prepáč, ale nedalo sa to nepočuť." pomaly vstúpil do izby Miro. Sadla som si na sedačku a začala som plakať. Miro si sadol vedľa mňa.
"Tie modriny máš od neho, že?......Prečo si to nikomu nepovedala?"
"Nechápeš to. Nevieš aké to je a nič ťa do toho nie je!" postavila som sa a ako zmyslov zbavená som začala na Mira kričať.
"Nechápem, ale..."
"Nie, nechápeš a odíď!" začala som zhadzovať veci.
"Kľud." potiahol si ma k sebe a silno ma objal. Búchala som Mira rukami do hrudi, ale on ma čoraz silnejšie stískal, až som nevládala.
"Dobre?" nadvihol mi hlavu a prstom mi utrel slzy.
"Prepáč."
"To nič."
Opäť mi nadvihol hlavu a priblížil sa jeho ústami ku mne.
"Ja nemôžem."
"Ale môžeš. Zatvor oči a na nič nemysli." spravila som to, čo mi povedal a začal ma bozkávať.
















Jé, to je pěkný :-) honem další!