
Název: Prosím, pomôž mi! - 10. část
Autor: Silvia
Lukáš ostal pri Andrei.
"Heeej, kde ideme?" trochu som kopala nohami, ale ani som sa nebránila, aby ma pustil.
"Neviem." odpovedal mi Miro.
"Ako, že nevieš?"
"No neviem. Niekam. Stačí?"
Nemalo zmysel sa ho viac vypytovať, aj tak by mi neodpovedal. Tak prudko ma prehodil naspäť, až som spadla na zem a Miro hneď na mňa. Tváre sme mali od seba pár centimetrov. Obaja sme si pozerali do očí. Vôbec ho nenapadlo sa postaviť, pravdu povediac, ani mňa to nenapadlo. Začal sa približovať k mojím perám. Cítila som dotyk jeho pier na
mojich. Oči som mala stále otvorené. Zrazu som v ňom videla Mareka. Keď malo dôjsť k bozku, odtrhla som sa od neho, Miro sa prehodil na chrbát a ja som sa postavila. Bola som celá nervózna.
"Stalo sa niečo? Ak áno, prepáč." ležal na piesku.
Nadýchla som sa, aby som mu niečo povedala, ale nedokázala som to. Rýchlo som sa oprášila a dodala.
"Nemalo sa to stať. Zabudnime na to." rýchlo som utekala preč.
"Stalo sa niečo?" spýtal sa Lukáš.
"Nič sa nestalo." vošla som do chaty, aby som sa napila. Za mnou prišiel udychčaný Miro.
"Ešte raz prepáč, zabudol som, že máš priateľa."
"No mám." odpila som si a oprela som sa o kuchynskú linku.
"Ak chceš, môžme na to zabudnúť, akoby sa nič nestalo." Chvíľu som nič nehovorila.
"Ha...?" znova sa ozval.
"OK. Zabudnime na to." dodala som.
O PAR DNI:
Bol už večer. Bolo asi 11 hodín. Nevedela som, čo mám robiť. Začala som nad všetkým rozmýšľať. Čo robí asi mama? Otec? Martin? Dokonca som si spomenula aj na Mareka. Určite sa teraz opíja s kamošmi. Vo vedľajšej izbe bol Miro. Premýšľala som aj nad ním. Čo znamenal ten bozk pred tým a tie komplimenty v aute? Páčim sa mu?Neviem. Fakt som nevedela, čo si mám pod tým predstaviť.
MIRO:
Ľahol si na posteľ. Hlavu si oprel o operadlo na posteli, vytočil na telefóne Adamove číslo, zobral si do ruky malú loptičku a začal si ju hádzať o stenu.
"No čau." ozval sa Miro.
"Konečne si sa ozval. No hovor ako?"
"Super. Úžastne. Škoda, že tu budem už len týždeň aj dačo, celkom si to tu vychutnávam. A ty? Ako?"
"Nudne. Celý týždeň trčím doma. Ale ty hovor. Spoznal si tam niekoho, keď takým tónom hovoríš."
"Bože keby si ju videl. Nádherná je." stále si hádzal loptičku. ".....volá sa Silvia, keby si videl tú jej nádhernú tvár. Svetlo modré oči. Jemná pleť. Dlhé vlnité hnedé vlasy. A tá jej postava. Musel by si ju vidieť.
"Počuj, brácho, ty si sa nám zamiloval."
"Asi."
"A už si jej to povedal?"
"Nie. A ani neviem, kedy jej to poviem. Má frajera."
"Aha."
SILVIA:
Z premýšľania ma odtrhol buchot z Mirovej izby. Znelo to ako by si niečo hádzal o stenu. Myslela som, že prestane, ale neprestával. Postavila som sa, dala si na seba župán. Rozhodla som sa, že zoberiem nejaké chipsy, niečo na pitie. Zbadala som karty na stole, tak aj tie som zobrala a smerovala som k jeho izbe. Mala som plné ruky, tak som zaklopala jednou nohou na dvere.
"Ďalej." ozvalo sa z izby.
"Môžem?" otvorila som dvere .Miro ležal na posteli v ruke držal mobil a loptička sa už kotúľala po zemi.
"Heeej, kde ideme?" trochu som kopala nohami, ale ani som sa nebránila, aby ma pustil.
"Neviem." odpovedal mi Miro.
"Ako, že nevieš?"
"No neviem. Niekam. Stačí?"
Nemalo zmysel sa ho viac vypytovať, aj tak by mi neodpovedal. Tak prudko ma prehodil naspäť, až som spadla na zem a Miro hneď na mňa. Tváre sme mali od seba pár centimetrov. Obaja sme si pozerali do očí. Vôbec ho nenapadlo sa postaviť, pravdu povediac, ani mňa to nenapadlo. Začal sa približovať k mojím perám. Cítila som dotyk jeho pier na
mojich. Oči som mala stále otvorené. Zrazu som v ňom videla Mareka. Keď malo dôjsť k bozku, odtrhla som sa od neho, Miro sa prehodil na chrbát a ja som sa postavila. Bola som celá nervózna.
"Stalo sa niečo? Ak áno, prepáč." ležal na piesku.
Nadýchla som sa, aby som mu niečo povedala, ale nedokázala som to. Rýchlo som sa oprášila a dodala.
"Nemalo sa to stať. Zabudnime na to." rýchlo som utekala preč.
"Stalo sa niečo?" spýtal sa Lukáš.
"Nič sa nestalo." vošla som do chaty, aby som sa napila. Za mnou prišiel udychčaný Miro.
"Ešte raz prepáč, zabudol som, že máš priateľa."
"No mám." odpila som si a oprela som sa o kuchynskú linku.
"Ak chceš, môžme na to zabudnúť, akoby sa nič nestalo." Chvíľu som nič nehovorila.
"Ha...?" znova sa ozval.
"OK. Zabudnime na to." dodala som.
O PAR DNI:
Bol už večer. Bolo asi 11 hodín. Nevedela som, čo mám robiť. Začala som nad všetkým rozmýšľať. Čo robí asi mama? Otec? Martin? Dokonca som si spomenula aj na Mareka. Určite sa teraz opíja s kamošmi. Vo vedľajšej izbe bol Miro. Premýšľala som aj nad ním. Čo znamenal ten bozk pred tým a tie komplimenty v aute? Páčim sa mu?Neviem. Fakt som nevedela, čo si mám pod tým predstaviť.
MIRO:
Ľahol si na posteľ. Hlavu si oprel o operadlo na posteli, vytočil na telefóne Adamove číslo, zobral si do ruky malú loptičku a začal si ju hádzať o stenu.
"No čau." ozval sa Miro.
"Konečne si sa ozval. No hovor ako?"
"Super. Úžastne. Škoda, že tu budem už len týždeň aj dačo, celkom si to tu vychutnávam. A ty? Ako?"
"Nudne. Celý týždeň trčím doma. Ale ty hovor. Spoznal si tam niekoho, keď takým tónom hovoríš."
"Bože keby si ju videl. Nádherná je." stále si hádzal loptičku. ".....volá sa Silvia, keby si videl tú jej nádhernú tvár. Svetlo modré oči. Jemná pleť. Dlhé vlnité hnedé vlasy. A tá jej postava. Musel by si ju vidieť.
"Počuj, brácho, ty si sa nám zamiloval."
"Asi."
"A už si jej to povedal?"
"Nie. A ani neviem, kedy jej to poviem. Má frajera."
"Aha."
SILVIA:
Z premýšľania ma odtrhol buchot z Mirovej izby. Znelo to ako by si niečo hádzal o stenu. Myslela som, že prestane, ale neprestával. Postavila som sa, dala si na seba župán. Rozhodla som sa, že zoberiem nejaké chipsy, niečo na pitie. Zbadala som karty na stole, tak aj tie som zobrala a smerovala som k jeho izbe. Mala som plné ruky, tak som zaklopala jednou nohou na dvere.
"Ďalej." ozvalo sa z izby.
"Môžem?" otvorila som dvere .Miro ležal na posteli v ruke držal mobil a loptička sa už kotúľala po zemi.
















Ahoj, mrkni na muj web