
Název: Žeby láska? - 17. časť
Autor: Dada18
Vyše týždňa som sa Robovi vyhýbala. Nezdvíhala som mu mobil, neodpisovala na SMS, ani neotvárala dvere. Bála som sa toho, že by medzi nami bolo niečo viac ako len kamarátstvo. Veď je odo mňa viac než o 6 rokov starší. Nemohla som to dovoliť. Mirovi by som to nikdy nespravila. Niekto zaklopal na dvere. Išla som sa pozrieť cez kukátko, kto to je. Bol to Robo. Ešte pár krát zaklopal a potom zazvonil.
"Otvor mi, viem, že si tam."
Snažila som sa byť čo najtichšie.
"Otvor mi, viem, že si tam."
Snažila som sa byť čo najtichšie.
"Nemôžeš sa mi do smrti vyhýbať."
"Choď preč!" prehovorila som.
"Nepôjdem dovtedy preč, do kým mi neotvoríš. Musíme sa porozprávať."
"Nemáme sa o čom rozprávať."
"Otvor."
"Nie!"
"Len päť minút a odídem!......Sľubujem."
Nakoniec som mu otvorila, aby stále neotravoval.
"Päť minút!" zopakovala som.
"Mohla by si mi prosím ťa odpustiť. Viem, nemal som hovoriť to, čo som povedal. Odpustíš mi. Mohli by sme na to zabudnúť?"
Povzdychla som si. V tom momente som nevedela či mu mám povedať áno alebo nie. Jedna časť môjho teľa mi hovorila: Áno, odpusť mu. A druhá zasa NIE.
"Tak dobre.......zabudnime na to. Nič sa nestalo." rozhodla som sa.
"Dobre. Ďakujem." chcel ma objať, ale ja som hneď o krok ustúpila.
"Choď preč!" prehovorila som.
"Nepôjdem dovtedy preč, do kým mi neotvoríš. Musíme sa porozprávať."
"Nemáme sa o čom rozprávať."
"Otvor."
"Nie!"
"Len päť minút a odídem!......Sľubujem."
Nakoniec som mu otvorila, aby stále neotravoval.
"Päť minút!" zopakovala som.
"Mohla by si mi prosím ťa odpustiť. Viem, nemal som hovoriť to, čo som povedal. Odpustíš mi. Mohli by sme na to zabudnúť?"
Povzdychla som si. V tom momente som nevedela či mu mám povedať áno alebo nie. Jedna časť môjho teľa mi hovorila: Áno, odpusť mu. A druhá zasa NIE.
"Tak dobre.......zabudnime na to. Nič sa nestalo." rozhodla som sa.
"Dobre. Ďakujem." chcel ma objať, ale ja som hneď o krok ustúpila.
"Nechceš ísť na kávu?" spýtala som sa.
"Rád."
"Akú?"
"Nesku."
Keď už káva bola hotová prišla som za ním do obývačky.
"Ozaj, keď som už tu. Chcel som ti niečo ponúknuť."
"Čo také?"
"Neboj, nemusíš sa báť. Mám kamaráta producenta z New Yorku a spýtal sa ma, že či nepoznám niekoho, kto by chcel nahrať jednu pesničku k filmu. Napadalo ma, že či by si to nechcela zobrať."
"A do kedy sa mám rozhodnúť?"
"No, povedal, že do dvoch mesiacov."
"Vieš, ja neviem. Rada by som tú ponuku zobrala, ale vidíš ako je na tom Miro. Teraz by som najradšej bola pri ňom."
"Ako chceš. Keď sa rozhodneš daj mi vedieť."
"Dobre."
Po dopyti kávy sa postavil na odchod.
"Tak potom mi daj vedieť. Ahoj."
"Ahoj."
Na druhý deň som išla za Mirom do nemocnice. Pol hodinu som sedela pri jeho posteli držiac ho za ruku. Už som bola na odchode, keď mi zrazu stísol ruku.
"Rád."
"Akú?"
"Nesku."
Keď už káva bola hotová prišla som za ním do obývačky.
"Ozaj, keď som už tu. Chcel som ti niečo ponúknuť."
"Čo také?"
"Neboj, nemusíš sa báť. Mám kamaráta producenta z New Yorku a spýtal sa ma, že či nepoznám niekoho, kto by chcel nahrať jednu pesničku k filmu. Napadalo ma, že či by si to nechcela zobrať."
"A do kedy sa mám rozhodnúť?"
"No, povedal, že do dvoch mesiacov."
"Vieš, ja neviem. Rada by som tú ponuku zobrala, ale vidíš ako je na tom Miro. Teraz by som najradšej bola pri ňom."
"Ako chceš. Keď sa rozhodneš daj mi vedieť."
"Dobre."
Po dopyti kávy sa postavil na odchod.
"Tak potom mi daj vedieť. Ahoj."
"Ahoj."
Na druhý deň som išla za Mirom do nemocnice. Pol hodinu som sedela pri jeho posteli držiac ho za ruku. Už som bola na odchode, keď mi zrazu stísol ruku.
















Stejně bych to Robovi neodpustila. Chlívák... ale jsem ráda, že se Mirko probudil! :-)