
Název: Prosím, pomôž mi! - 1. část
Autor: Silvia
Keby som bola vo filme, kamera by určite pomaly zaznamenávala slzu, ktorá mi steká po líci, potom po hrudníku, nohách, až by prešla na podlahu v sprche. Zastavila som tečúcu vodu a vyšla zo sprchy. Utrela som si mokré telo a dala si na seba biely župan. Po tichu som prešla chodbou do izby. Postavila som sa pred zrkadlo, dala si dole župan a pozerala som sa na telo celé od modrín. Bolo mi na zvracanie, keď som sa naň pozerala. Hneď som si dala ružovo biele pyžamo. Hodila som sa na posteľ, zakryla som sa paplónom, začala som plakať, hlavu som si strčila pod paplón, aby ma ostatný nepočuli. Určite ešte nespia.
Ráno som aj napriek viacerým osloveniam môjho mena nebola schopná ísť po schodoch do kuchyne.
"Sylvia, čo je? Poď sa naraňajkovať." prišla mama za mnou do izby.
"Nebudem raňajkovať."
"Prečo?Voľaká si bledá. Si chorá?"
"Ja neviem. Asi."
"Horúčku nemáš. Pôjdeme k doktorke?"
"Nie!" zľakla som sa pri pomyslení, že by niekto videla moje telo.
"Čo ak sa ti pohorší?"
"Neboj. Večer už budem v poriadku. Aj tak by mi doktorka nič nepovedala, keď nemám ani horúčku."
"No dobre. Tak poď sa dole naraňajkovať."
"Nie. Mamííí. Nemám chuť. Neskôr prídem."
"No dobre. Keby niečo, tak ma zavolaj."
"Dobre." nesmelo som sa na mamu usmiala. Pobozkala ma na čelo a odišla z izby. Zazvonil mi mobil.
"Do riti." chytili ma nervy, keď som zbadala meno, ktoré mi vola. Nechcela som to zdvihnúť, ale musela.
"Prosím?"
"Ahoj. No čo, ako ti je?"
"Zle."
"A prečo že?" tváril sa, že o ničom neviem.
"No prečo asi." najradšej som to všetko chcela povedať mame alebo hocikomu inému, len aby to niekto vedel a spravil s tým niečo, lenže ja som ho aj napriek všetkému tak milovala, že som nebola schopná nikomu nič povedať.
"To som ti až tak ublížil?"
"Trochu. Zajtra už budem ok."
"Potom ti zavolám. Len som chcel vedieť ako sa máš. Neboj sa, na budúce to už nespravím." ironicky povedal. Zatriaslo ma keď som vedela, že je toho schopný ešte raz a nieje len raz.
"Sylvia, čo je? Poď sa naraňajkovať." prišla mama za mnou do izby.
"Nebudem raňajkovať."
"Prečo?Voľaká si bledá. Si chorá?"
"Ja neviem. Asi."
"Horúčku nemáš. Pôjdeme k doktorke?"
"Nie!" zľakla som sa pri pomyslení, že by niekto videla moje telo.
"Čo ak sa ti pohorší?"
"Neboj. Večer už budem v poriadku. Aj tak by mi doktorka nič nepovedala, keď nemám ani horúčku."
"No dobre. Tak poď sa dole naraňajkovať."
"Nie. Mamííí. Nemám chuť. Neskôr prídem."
"No dobre. Keby niečo, tak ma zavolaj."
"Dobre." nesmelo som sa na mamu usmiala. Pobozkala ma na čelo a odišla z izby. Zazvonil mi mobil.
"Do riti." chytili ma nervy, keď som zbadala meno, ktoré mi vola. Nechcela som to zdvihnúť, ale musela.
"Prosím?"
"Ahoj. No čo, ako ti je?"
"Zle."
"A prečo že?" tváril sa, že o ničom neviem.
"No prečo asi." najradšej som to všetko chcela povedať mame alebo hocikomu inému, len aby to niekto vedel a spravil s tým niečo, lenže ja som ho aj napriek všetkému tak milovala, že som nebola schopná nikomu nič povedať.
"To som ti až tak ublížil?"
"Trochu. Zajtra už budem ok."
"Potom ti zavolám. Len som chcel vedieť ako sa máš. Neboj sa, na budúce to už nespravím." ironicky povedal. Zatriaslo ma keď som vedela, že je toho schopný ešte raz a nieje len raz.
















zaujímavé :)