
Název: Žeby láska? - 14. časť
Autor: Dada18
Podarilo sa to! Moje pesničky sa hrali už aj v rádiách. Všetko vychádzalo podla mojich predstáv. Bola som veľmi šťastná.
"Prosím, poďme tam, aspoň sa zabavíme."
"Sááás......nemôžeš tam ísť sama? Nemám náladu, na také veci."
"Prosííím....."
"No dobre, ale nezdržíme sa dlho."
"Sľubujem, len na chvíľu....." za odmenu som ho pobozkala.
"Idem sa prezliecť a môžme ísť."
"OK. Čakám ťa. "
Počas cesty sa Miro vážne tváril.
"Čo ti je? Stalo sa niečo?"
"Ale nič, všetko je v pohode."
Naklonila som sa k nemu. Pobozkala som Mira na ústa, aby sa mu zlepšila nálada, čo sa mi aj podarilo. Chcela som sa posadiť na miesto, aby sa venoval šoférovaniu. Ale on s bozkávaním neprestal. Zrazu som počula len rachoty, brzdenie, pišťanie gúm na kolesách. Posledne, čo som videla, bolo len svetlo, ktoré sa odrážalo od lampy. V tom momente sa moje šťastie a radosť premenilo na smútok a žiaľ. Keby som Mira v ten osudný večer neprehovárala, nič bi sa nám a hlavne Mirovi nič nestalo.
Prebudila som sa v nemocničnej izbe. Oči som mala stále zatvorené, no podľa pípania nástrojov a vône som zistila,že sa nachádzam v nemocnici. Pomaly som otvorila oči. Pri mne sedela Tamara, so slzami v očiach.
"Čo sa mi stalo?" po tichu som sa jej spýtala.
"Vďaka bohu, že si sa prebrala." chytila ma za ruku a poriadne mi ju stisla. "Mala si autonehodu .Pamätáš sa?" vreckovkou si utierala slzy.
"Nie. Pamätám si len to, že som bola s Mirom v aute a potom som počula len rachoty. Au!" opatrne som sa posadila
a chytila som si hlavu, ktorú som mala obviazanú a strašne ma bolela.
"Pomaly. Operovali ťa. Mala si krvácanie do mozgu..... Potrebuješ niečo? Na pitie alebo na jedenia?" postavila sa zo stoličky.
"Mohla by si mi prosím ťa doniesť čistú vodu?"
"Áno, hneď som tu."
Snažila som si na všetko spomenúť. Ale márne. Nedalo sa mi rozmýšľať. A môj mozog po operácií pracoval veľmi pomaly. Pozrela som sa do zrkadielka, ktoré bolo na stolíku vedľa posteli. Bola som samá modrina. Na rukách som mala viac než dosť škrabancov.
"Páči sa." vošla do izby Tamara.
Odpila som si. "Ako je na tom Miro?"
"No vieš...........nie si hladná?" odbočila od témy.
"Hovor a neodbočuj....."
"Fakt, nechceš niečo na jedenie?" vyhýbala sa odpovedi na moju otázku.
"NIe. Nič nechcem. A odpovedz mi. Čo je sním?!"
"No.....on.......on......." začala plakať.
"Čo on....!" vykríkla som, pripravená aj na to najhoršie.
"Miro......"
"Prosím, poďme tam, aspoň sa zabavíme."
"Sááás......nemôžeš tam ísť sama? Nemám náladu, na také veci."
"Prosííím....."
"No dobre, ale nezdržíme sa dlho."
"Sľubujem, len na chvíľu....." za odmenu som ho pobozkala.
"Idem sa prezliecť a môžme ísť."
"OK. Čakám ťa. "
Počas cesty sa Miro vážne tváril.
"Čo ti je? Stalo sa niečo?"
"Ale nič, všetko je v pohode."
Naklonila som sa k nemu. Pobozkala som Mira na ústa, aby sa mu zlepšila nálada, čo sa mi aj podarilo. Chcela som sa posadiť na miesto, aby sa venoval šoférovaniu. Ale on s bozkávaním neprestal. Zrazu som počula len rachoty, brzdenie, pišťanie gúm na kolesách. Posledne, čo som videla, bolo len svetlo, ktoré sa odrážalo od lampy. V tom momente sa moje šťastie a radosť premenilo na smútok a žiaľ. Keby som Mira v ten osudný večer neprehovárala, nič bi sa nám a hlavne Mirovi nič nestalo.
Prebudila som sa v nemocničnej izbe. Oči som mala stále zatvorené, no podľa pípania nástrojov a vône som zistila,že sa nachádzam v nemocnici. Pomaly som otvorila oči. Pri mne sedela Tamara, so slzami v očiach.
"Čo sa mi stalo?" po tichu som sa jej spýtala.
"Vďaka bohu, že si sa prebrala." chytila ma za ruku a poriadne mi ju stisla. "Mala si autonehodu .Pamätáš sa?" vreckovkou si utierala slzy.
"Nie. Pamätám si len to, že som bola s Mirom v aute a potom som počula len rachoty. Au!" opatrne som sa posadila
a chytila som si hlavu, ktorú som mala obviazanú a strašne ma bolela.
"Pomaly. Operovali ťa. Mala si krvácanie do mozgu..... Potrebuješ niečo? Na pitie alebo na jedenia?" postavila sa zo stoličky.
"Mohla by si mi prosím ťa doniesť čistú vodu?"
"Áno, hneď som tu."
Snažila som si na všetko spomenúť. Ale márne. Nedalo sa mi rozmýšľať. A môj mozog po operácií pracoval veľmi pomaly. Pozrela som sa do zrkadielka, ktoré bolo na stolíku vedľa posteli. Bola som samá modrina. Na rukách som mala viac než dosť škrabancov.
"Páči sa." vošla do izby Tamara.
Odpila som si. "Ako je na tom Miro?"
"No vieš...........nie si hladná?" odbočila od témy.
"Hovor a neodbočuj....."
"Fakt, nechceš niečo na jedenie?" vyhýbala sa odpovedi na moju otázku.
"NIe. Nič nechcem. A odpovedz mi. Čo je sním?!"
"No.....on.......on......." začala plakať.
"Čo on....!" vykríkla som, pripravená aj na to najhoršie.
"Miro......"
















No to si děláš legraci!! :-(