
Název: Žeby láska? - 12. časť
Autor: Dada18
"Hlavne buď pokojná a prirodzená. Ok?" upokojoval ma Miro pred budovou.
"Pokusím sa. Počkaj......"
"Čo?"
"A čo mu mám zaspievať?"
"To je jedno, čo chceš. Skús tu pesničku od Bruna Marsa čo si pred tým spievala."
Miro ma chytil za ruku a spoločne sme vošli do budovy. Otvoril dvere, ktoré boli pred nami.
"Nazdar. Prinášam ti nový talent." pozdravil Miro pána, ktorý sedel pred počítačom.
"No konečne. Už som si myslel, že neprídete." chlapsky si podali ruky.
"Toto je Sandra."
"Robo." podal mi ruku.
"Dobrý deň. Ja som Sandra."
"Ááále môžme si aj tykať. Nie som až taký starý."
"Tak teda dobre." nevinne som sa usmiala na Roba. Určite nie je starý. Môže mať asi okolo 30 rokov. Keby si oholil bradu určite by nevyzeral nad 40 rokov.
"Môžme ísť na to?"
"Na čo?" vyľakane som sa spýtala.
"Nestresuj. Len chcem počuť tvoj spev. Choď to tej priesvitnej kabínky a nasaď si slúchadka."
"Aha. Dobre. Môžem hoci čo zaspievať?"
"Jasné." Vošla som do kabínky a zaspievala. Robo potom ukázal aby som išla za nimi.
"Super. Ešte pár tréningov a môžeme začať s cédečkom. Čo vy na to?"
"Jaaaj. Už sa teším."
Dni ubehli ako voda. Prešiel mesiac a ja som na sebe pracovala od rána do večera. Kúpila som si vlastný byt. A konečne som mohla bývať sama. Občas som prespávala u Mira v byte. Počas mesiaca sa o Mirovi a mne veľa písalo. Že je to len taký Mirov úlet, ktorý nebude trvať ani dva týždne. Iní novinári o nás písali v dobrom, iní zas aj v zlom. No my sme si ich nevšímali. Najviac mi bolo ľúto Tamary, s ktorou som sa tak často nestretávala. Od kedy som začala so spevom sme sa vydávali asi raz za týždeň. Väčšinou sme si telefonovali ako stretávali sa. Občas prišla za mnou do štúdia.
"Počuj, Sandra mám pre teba novinu, mohli by sme sa stretnúť?" zavolal mi Robo.
"Kedy?"
"Ak sa ti dá, tak aj teraz."
"Dá sa mi."
"Dobre, príď za mnou do štúdia."
"Ok. Hneď som tam." ukončila som hovor a rýchlo za ním utekala.
"Už som tu." ozvala som sa.
"Super. Sadni si sem."
"Čo si potreboval?"
"Napísal som pesničky, ktoré by sa ti hodili.
"Myslíš na moje cédečko?"
"Čo iné." ukázal mi papier, na ktorom boli ich texty.
"Váááu. Vyzerajú úžastne."
"Súhlasiš? Môžme začať s CD?"
"Jasné aj hneď teraz."
"Pokusím sa. Počkaj......"
"Čo?"
"A čo mu mám zaspievať?"
"To je jedno, čo chceš. Skús tu pesničku od Bruna Marsa čo si pred tým spievala."
Miro ma chytil za ruku a spoločne sme vošli do budovy. Otvoril dvere, ktoré boli pred nami.
"Nazdar. Prinášam ti nový talent." pozdravil Miro pána, ktorý sedel pred počítačom.
"No konečne. Už som si myslel, že neprídete." chlapsky si podali ruky.
"Toto je Sandra."
"Robo." podal mi ruku.
"Dobrý deň. Ja som Sandra."
"Ááále môžme si aj tykať. Nie som až taký starý."
"Tak teda dobre." nevinne som sa usmiala na Roba. Určite nie je starý. Môže mať asi okolo 30 rokov. Keby si oholil bradu určite by nevyzeral nad 40 rokov.
"Môžme ísť na to?"
"Na čo?" vyľakane som sa spýtala.
"Nestresuj. Len chcem počuť tvoj spev. Choď to tej priesvitnej kabínky a nasaď si slúchadka."
"Aha. Dobre. Môžem hoci čo zaspievať?"
"Jasné." Vošla som do kabínky a zaspievala. Robo potom ukázal aby som išla za nimi.
"Super. Ešte pár tréningov a môžeme začať s cédečkom. Čo vy na to?"
"Jaaaj. Už sa teším."
Dni ubehli ako voda. Prešiel mesiac a ja som na sebe pracovala od rána do večera. Kúpila som si vlastný byt. A konečne som mohla bývať sama. Občas som prespávala u Mira v byte. Počas mesiaca sa o Mirovi a mne veľa písalo. Že je to len taký Mirov úlet, ktorý nebude trvať ani dva týždne. Iní novinári o nás písali v dobrom, iní zas aj v zlom. No my sme si ich nevšímali. Najviac mi bolo ľúto Tamary, s ktorou som sa tak často nestretávala. Od kedy som začala so spevom sme sa vydávali asi raz za týždeň. Väčšinou sme si telefonovali ako stretávali sa. Občas prišla za mnou do štúdia.
"Počuj, Sandra mám pre teba novinu, mohli by sme sa stretnúť?" zavolal mi Robo.
"Kedy?"
"Ak sa ti dá, tak aj teraz."
"Dá sa mi."
"Dobre, príď za mnou do štúdia."
"Ok. Hneď som tam." ukončila som hovor a rýchlo za ním utekala.
"Už som tu." ozvala som sa.
"Super. Sadni si sem."
"Čo si potreboval?"
"Napísal som pesničky, ktoré by sa ti hodili.
"Myslíš na moje cédečko?"
"Čo iné." ukázal mi papier, na ktorom boli ich texty.
"Váááu. Vyzerajú úžastne."
"Súhlasiš? Môžme začať s CD?"
"Jasné aj hneď teraz."
















čekala jsem že producent bude chlívák