
Název: Nezabudni na mňa - 16. časť - Záverečná časť
Autor: Dada18
Vyšla som z izby. Mama stála opretá o stôl v kuchyni, ako by mala odpadnúť. Rýchlo som za ňou dobehla.
"Mami¨, čo je? Je ti niečo?" Po líci jej stiekla jedna slza, dve slzy....... Plakala.
"Miro......." Nie moc zrozumiteľne povedala.
"Čo je s ním? Stalo sa mu niečo?"
"Dnes..........dnes o...pol..... deviatej........" nevládala už ďalej rozprávať.
"Čo......mami?" Keď neodpovedala a čo raz viac plakala, došlo mi to. Miro zomrel.
"Nie...... povedz, že to nie je pravda.....prosím.....mami.....prosím......" začala som tiež plakať. Zosypala som sa na zem.
"Musíš byť teraz silná. Čo najviac. Spolu to zvládneme." zohla sa ku mne na zem a silno ma objala.
"Kde je jeho mama?"
"V tejto nemocnici. Tu....." podala mi papier, na ktorom bola adresa nemocnice.
"Pôjdeš tam so mnou?"
"Ano."
Celú cestu som plakala. Nemohla som tomu uveriť. Keď sme prišli do nemocnice, videla som Mirovu mamu ako sedí na chodbe na lavičke. Postavila sa po pohľade na nás. Došla som za ňou a objala ju. Ešte vyše som začala plakať.
"Čo sa mu stalo?" obe sme sa posadili.
"Cestou domov havaroval....."n adýchla sa. ".......asi o desiatej večer. Hneď ho aj operovali... ráno sa prebral. Prosím ťa prečítaj si toto..." podala mi list. Utrela si slzy. ".....Naliehal....donútil ma, aby ti to napísal. Prosím."
"Dobre..."
Prišla som domov. Sadla som si pri okno v mojej izbe. Pozerala som sa o proti Mirovmu oknu na izbe. Dúfala som, že sa v jeho izbe zasvieti a zakýva mi do okna. Spomenula som si na všetky zážitky s ním. Prvé stretnutie, pred tým to bolo dosť kruté, ale teraz by som sa na tom len smiala. Alebo na našu večeru, odpisovanie si cez okná, na naše milovanie.... na jazero... Zapla som si telku, aby som sa trochu odreagovala. Prvé sa spustili televízne noviny: "Včera večer havaroval 22 ročný mladík, ktorý neprežil....." hneď som ju vypala a rozhodla sa, že sa pôjdem poprechádzať k jazeru. Počas prechádzky som si čítala Mirov list:
"Čo je s ním? Stalo sa mu niečo?"
"Dnes..........dnes o...pol..... deviatej........" nevládala už ďalej rozprávať.
"Čo......mami?" Keď neodpovedala a čo raz viac plakala, došlo mi to. Miro zomrel.
"Nie...... povedz, že to nie je pravda.....prosím.....mami.....prosím......" začala som tiež plakať. Zosypala som sa na zem.
"Musíš byť teraz silná. Čo najviac. Spolu to zvládneme." zohla sa ku mne na zem a silno ma objala.
"Kde je jeho mama?"
"V tejto nemocnici. Tu....." podala mi papier, na ktorom bola adresa nemocnice.
"Pôjdeš tam so mnou?"
"Ano."
Celú cestu som plakala. Nemohla som tomu uveriť. Keď sme prišli do nemocnice, videla som Mirovu mamu ako sedí na chodbe na lavičke. Postavila sa po pohľade na nás. Došla som za ňou a objala ju. Ešte vyše som začala plakať.
"Čo sa mu stalo?" obe sme sa posadili.
"Cestou domov havaroval....."n adýchla sa. ".......asi o desiatej večer. Hneď ho aj operovali... ráno sa prebral. Prosím ťa prečítaj si toto..." podala mi list. Utrela si slzy. ".....Naliehal....donútil ma, aby ti to napísal. Prosím."
"Dobre..."
Prišla som domov. Sadla som si pri okno v mojej izbe. Pozerala som sa o proti Mirovmu oknu na izbe. Dúfala som, že sa v jeho izbe zasvieti a zakýva mi do okna. Spomenula som si na všetky zážitky s ním. Prvé stretnutie, pred tým to bolo dosť kruté, ale teraz by som sa na tom len smiala. Alebo na našu večeru, odpisovanie si cez okná, na naše milovanie.... na jazero... Zapla som si telku, aby som sa trochu odreagovala. Prvé sa spustili televízne noviny: "Včera večer havaroval 22 ročný mladík, ktorý neprežil....." hneď som ju vypala a rozhodla sa, že sa pôjdem poprechádzať k jazeru. Počas prechádzky som si čítala Mirov list:
AHOJ VERONIKA
KEĎ TENTO LIST ČITAŠ, URČITE SOM UŽ MRTVY. PREPAČ MI ZA TO PISMO. NIE JE MOC POHODLNÉ PISAŤ LEŽMO A NAVYŠE POLOMRTVY. VIEŠ, NA ČO PRAVE TERAZ MYSLIM? NA NAŠE ZAŽITKY. AJ BY SOM SA ZASMIAL, ALE MOC SA MI NEDA. PROSIM ŤA, SĽUB MI NIEČO. ŽE NIKDY NEOSTANEŠ SAMA A ŽE SI NAJDEŠ NOVEHO CHLAPCA, KTORY ŤA BUDE MILOVAŤ ASI TAK AKO JA. A AK SI TY NENAJDEŠ CHLAPCA, TAK JA SAM TI HO PRIVEDIEM DO CESTY. NIEKDE SOM POČUL, ŽE KAŽDY MA SVOJHO STRŽEHO ANJELA. ROZHODOL SOM SA, ŽE JA BUDEM TYM TVOJIM. NEZABUDAJ, AK MAŠ TERAZ NA SEBE MOJ NAHRDELNIK, SOM PRI TEBE AJ TERAZ .PROSIM ŤA, SĽUB MI EŠTE JEDNU VEC, NIKDY NA MŇA NEZABUDNI.
NAVŽDY TVOJ MIRO, MILUJEM ŤA.
Keď som ho dočítala, dostal som záchvat plaču. Strašne mi bolo ľúto,že ho už NIKDY v živote neuvidím, nikdy ho nepohladkám, nikdy neuvidím jeho anjelský úsmev. "Nezabudnem na teba. Nikdy." zašepkala som.
O ROK.
Utekám, šprintujem... priam letím na autobus, aby som ho stihla. Takto vyzerá každé ráno do školy.
"Fuuuua, stíham." udychčaná som povedala. S úľavou som si vyčerpaná sadla na sedadlo.
"Prepáč, môžem si sadnúť?" spýtal sa ma tiež udychčaný tmavovlasý, asi tak rovnako starý chlapec.
"Jasné. Do školy?"
"No... hrozné niečo s tou školou." rozprávali sme sa celú cestu. Bol mi dosť sympaticky. Myslím, že to trochu medzi nami zaiskrilo. Poškrabala som si krk. Chytila som Mirov nárhrdelník do ruky. Spomenula som si naňho. Určite to musel byť on, čo toto zariadil.
"Ďakujem."povedala som si v duchu. Miro bol, je a bude časť môjho života, na ktorú sa nedá zabudnúť. Teraz sa načína nová etapa môjho života, ale na Mira do smrti nezabudnem.
















hezky dess oranžový =)