
Název: Nezabudni na mňa - 15. časť
Autor: Dada18
"Kde sú? Poriadne si ich pohľadal?"
"Ano, celé som to tu prehľadal. Nie sú tu."
"A čo budeme teraz robiť?"
"No nič. Pôjdeme takto domov."
"No to isto. Ja určite takto nepôjdem domov. Veď na sebe nič nemám."
"Počkaj....." Miro našiel niekoľko veľkých listov. ".....na." podal mi ich.
"A čo s tým mám ako robiť?" nechápavo som sa pýtala.
"Bože zjec ich.... no čo asi? Nejako sa s nimi zakry...."
"Ano, celé som to tu prehľadal. Nie sú tu."
"A čo budeme teraz robiť?"
"No nič. Pôjdeme takto domov."
"No to isto. Ja určite takto nepôjdem domov. Veď na sebe nič nemám."
"Počkaj....." Miro našiel niekoľko veľkých listov. ".....na." podal mi ich.
"A čo s tým mám ako robiť?" nechápavo som sa pýtala.
"Bože zjec ich.... no čo asi? Nejako sa s nimi zakry...."
"Ty koksooo... sme jak v stredoveku." hovorila som počas cesty domov. Aspoň, že bola tma a nikto nebol vonku. Keby nás niekto zbadal, by ma porazilo. By som sa asi pod zem prepadla od hanby.
"Tichoo........ a kráčaj za mnou." napomenul ma Miro a pokračoval. "........pôjdeme hneď k nám, u nás nikto nie je doma. Keby ťa mama zbadala, by hádam odpadla."
"Dobre...." súhlasila som. Keď sme konečne prišli k nemu domov, rýchlo sme vliezli do vane a strávili tam asi takú pol hodinu.
"Počuj... zajtra idem ku kamošovi na párty, bude mať narodky... tak keby som ti nezdvíhal mobil, nestrachuj sa, dobre?"
"Dobre... pôjdeš ma vykopnúť?... pôjdem domov, už je veľa hodín." Osušila som sa, vyfenovala si vlasy, no zistila som, že si nemám čo obliecť. "Miro... .požičal by si mi oblečenie, lebo pri sebe žiadne nemám."
"Jasné..... dám ti mamine...... tie ti určite budú dobre... má asi takú chudú postavu ako ty."
"Dakujem... zajtra ti ich vrátim."
Potichu som vošla do domu, mama našťastie zaspala v obývačke pri televízory. Ema spala vo svojej izbe. Rýchlo som vošla do mojej izby. Prezliekla sa, na chvíľu som si sadla za počítač a potom išla spať. Ráno som sa zobudila s divným pocitom akoby sa malo niečo stať. Radšej som na ten pocit nemyslela a snažila som sa ho vyhodiť z hlavy. Ale nedalo sa, stále mi ten pocit nedal pokoj. Ešte pred tým ako išiel Miro na párty, som mu zavolala. Povedala som mu, že mám z tej párty zlý pocit, no on ho ignoroval a povedal, že len preháňam.
V noci som nemohla zaspať, zapala som si telku a myslela, že pri nej zaspím, vždy sa to tak stane, ale nestalo. Asi o pol dvanástej v noci som skúsila zavolať Mirovi, určite už bol podľa mňa doma. Volala som mu pár krát ale aj napriek snahe nezdvíhal. Aj keď povedal, že ak mi nebude zdvíhať nemám sa báť, lenže ja som dostala obavy. Predpokladám, že som zaspala o tretej hodine ráno. Ráno som sa zobudila s tým, že budem mať od Mira zmeškaný hovor. Pozrela som sa na mobil. Žiadny zmeškaný hovor ani SMS.
"Do frasa, čo je s ním? Skúsim mu zavolať, aj keď ho zobudím no a čo. Aspoň budem mať istotu, že je v poriadku." rozospatá som si povedala. Telefón zazvonil raz......dva razy......tri razy....nič. Nezdvíhal.
















doufám, že bude v pořádku!