
Název: Tajemství - 6. část
Autor: Romancice33
"Promiň, že ruším...''
"Vôbec nerušíš!'' skočil som ju do reči a usmial sa. Ona sa usmiala tiež. Zavrel som dvere.
"Vlastně ani nevím, proč jsem tady.'' tvárila sa zmätene. Len som sa zasmial.
"Nevadí, som rád, že si prišla.''
"Máš to tu hezké.''
"Len poď ďalej.'' pomohol som ju sundať jej slabú červenú bundu a zavesil ju na vešiak v predsieni. "Dáš si niečo?'' spýtal som sa, keď vošla do kuchyne.
"Ne, díky.'' odpovedala a rozhliadla sa okolo. Jej zrak pristál na fotke v vyrezávanom rámčeku na stolíku v obývačke. "Přítelkyně?'' pozrela sa na mňa a potom späť na fotku, kde som sedel s hnedovlasým dievčaťom pri bare.
"Nie.''
"Sestra?''
"Nie.'' zasmial som sa predstave, že by sme boli súrodenci.
"Takže kamarádka?''
"Tak nejako. Volá sa Andie. Veľa cestuje.'' odpovedal som. ''Ještě aby necestovala. Ta už snad musela ochutnat krv ľudí všech národností.'' povedal som si v hlave.
"Aha.'' povedala a fotku vrátila späť na stolček.
"Vážne si nič nedáš? Môžem urobiť šalát.'' Chvíľku váhala.
"Dobře, ale jen když ti pomůžu.''
"Ok.'' Postavil som ju k doske s nožom a podal som ju papriky.
"Môžeš ich prosím nakrájať?''
"Jasně.'' odpovedala a pustila sa do toho. Ja som zatiaľ umýval paradajky.
"Auu!'' zrazu vykríkla. "Já jsem nešika.'' držala si dlaň druhou rukou. Zo všetkých vôní, ktoré sa v kuchyni nachádzali vyčnievala len jedna: krv! Jej krv! ''Miro, ovládni sa!'' napomínal som sa, ale moc mi to nešlo. Začínal som cítiť, ako sa mi predlžujú špičiaky a v celej miestnosti bol počuť jej tlkot srdca. Cítil som, ako jej pulzuje krv. Otočil som sa. Nemohol som sa na ňu pozerať. Čo keby som jej ublížil?
"Ty asi nemáš rád pohled na krev co?''
"Tak nejako.'' sťažka som prehltol. Ashley pustila kohútik s vodou a umývala si ranu. Jej krv pomaly tiekla do drezu.
"Je to vážne?'' Zastavila vodu.
"Ne, už je to dobré.'' Vôbec som sa na ňu nepozrel. "Asi už půjdu.'' Nič som nepovedal. Vzala si svoju bundu a odišla. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel sa vedľa seba. V dreze bolo ešte trochu krvi. Môj mozog kričal, nech to nerobím, ale moje srdce hovorilo pravý opak. Prstom som zotrel kvapôčku jej krvi.
''Keď to urobím, je tu možnosť, že sa naozaj nikdy nezmením. Budem stále ten storočný upír, ktorý stále niekomu ubližuje. A to ja nechcem. Lenže tá sila je tak veľká! Tak moc by som to chcel! Čo mám sakra robiť?!'' Už som bol na pokraji zúfalstva.
"Vôbec nerušíš!'' skočil som ju do reči a usmial sa. Ona sa usmiala tiež. Zavrel som dvere.
"Vlastně ani nevím, proč jsem tady.'' tvárila sa zmätene. Len som sa zasmial.
"Nevadí, som rád, že si prišla.''
"Máš to tu hezké.''
"Len poď ďalej.'' pomohol som ju sundať jej slabú červenú bundu a zavesil ju na vešiak v predsieni. "Dáš si niečo?'' spýtal som sa, keď vošla do kuchyne.
"Ne, díky.'' odpovedala a rozhliadla sa okolo. Jej zrak pristál na fotke v vyrezávanom rámčeku na stolíku v obývačke. "Přítelkyně?'' pozrela sa na mňa a potom späť na fotku, kde som sedel s hnedovlasým dievčaťom pri bare.
"Nie.''
"Sestra?''
"Nie.'' zasmial som sa predstave, že by sme boli súrodenci.
"Takže kamarádka?''
"Tak nejako. Volá sa Andie. Veľa cestuje.'' odpovedal som. ''Ještě aby necestovala. Ta už snad musela ochutnat krv ľudí všech národností.'' povedal som si v hlave.
"Aha.'' povedala a fotku vrátila späť na stolček.
"Vážne si nič nedáš? Môžem urobiť šalát.'' Chvíľku váhala.
"Dobře, ale jen když ti pomůžu.''
"Ok.'' Postavil som ju k doske s nožom a podal som ju papriky.
"Môžeš ich prosím nakrájať?''
"Jasně.'' odpovedala a pustila sa do toho. Ja som zatiaľ umýval paradajky.
"Auu!'' zrazu vykríkla. "Já jsem nešika.'' držala si dlaň druhou rukou. Zo všetkých vôní, ktoré sa v kuchyni nachádzali vyčnievala len jedna: krv! Jej krv! ''Miro, ovládni sa!'' napomínal som sa, ale moc mi to nešlo. Začínal som cítiť, ako sa mi predlžujú špičiaky a v celej miestnosti bol počuť jej tlkot srdca. Cítil som, ako jej pulzuje krv. Otočil som sa. Nemohol som sa na ňu pozerať. Čo keby som jej ublížil?
"Ty asi nemáš rád pohled na krev co?''
"Tak nejako.'' sťažka som prehltol. Ashley pustila kohútik s vodou a umývala si ranu. Jej krv pomaly tiekla do drezu.
"Je to vážne?'' Zastavila vodu.
"Ne, už je to dobré.'' Vôbec som sa na ňu nepozrel. "Asi už půjdu.'' Nič som nepovedal. Vzala si svoju bundu a odišla. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel sa vedľa seba. V dreze bolo ešte trochu krvi. Môj mozog kričal, nech to nerobím, ale moje srdce hovorilo pravý opak. Prstom som zotrel kvapôčku jej krvi.
''Keď to urobím, je tu možnosť, že sa naozaj nikdy nezmením. Budem stále ten storočný upír, ktorý stále niekomu ubližuje. A to ja nechcem. Lenže tá sila je tak veľká! Tak moc by som to chcel! Čo mám sakra robiť?!'' Už som bol na pokraji zúfalstva.
















pěkné