
Název: Nezabudni na mňa - 3. časť
Autor: Dada18
"Obleč si niečo pekné na seba." povedala mama pre odchodom na návštevu. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť, bola som aj trochu nachladnutá z tej ľadovej vody. Dala som si obľúbené rifle a čierno biele tričko.
"To nemáš niečo iné na oblečenie?" spýtala sa mama, keď som vyšla z izby.
"Nie." zaklamala som. "Nie je to jedno, čo si oblečiem? A mne sa náhodou toto páči."
"Ako myslíš." divno sa zatvárila, ale radšej už nič nehovorila. "Tak poďme, zavolaj Emu."
Crrrrn. Zazvonila som na biely zvonček pri dverách. "Ano,už idem." Z vnútra sa ozval ženský hlas. "Poďte ďalej." pozvala nás suseda v strednom veku.
"Vy budete asi Ema a Veronika, že?" priateľsky sa na nás usmiala a podala mi ruku. Mama má nenápadne drgla aby som jej tiež podala ruku.
"Dobrý deň." snažila som sa byť čo najviac zdvorilá a tiež som nahodila priateľský úsmev.
"Večera je už na stole." zaviedla nás do jedálne. Neverila som vlastným očiam koho som tam videla. Bol to ten blonďák z ihriska. Nenávidela som za to, čo mi dnes spravil, ale na druhej strane bol veľmi pekný.
"Toto je môj syn, Miro."
"To nemáš niečo iné na oblečenie?" spýtala sa mama, keď som vyšla z izby.
"Nie." zaklamala som. "Nie je to jedno, čo si oblečiem? A mne sa náhodou toto páči."
"Ako myslíš." divno sa zatvárila, ale radšej už nič nehovorila. "Tak poďme, zavolaj Emu."
Crrrrn. Zazvonila som na biely zvonček pri dverách. "Ano,už idem." Z vnútra sa ozval ženský hlas. "Poďte ďalej." pozvala nás suseda v strednom veku.
"Vy budete asi Ema a Veronika, že?" priateľsky sa na nás usmiala a podala mi ruku. Mama má nenápadne drgla aby som jej tiež podala ruku.
"Dobrý deň." snažila som sa byť čo najviac zdvorilá a tiež som nahodila priateľský úsmev.
"Večera je už na stole." zaviedla nás do jedálne. Neverila som vlastným očiam koho som tam videla. Bol to ten blonďák z ihriska. Nenávidela som za to, čo mi dnes spravil, ale na druhej strane bol veľmi pekný.
"Toto je môj syn, Miro."
Postavil sa, podišiel k nám bližšie a podal mame ruku. Nastala odmuka. Pozerali sme na seba ako na zjavenia.
"Vy sa poznáte?" ticho prerušila mama.
"Nie!" predbehla som Mira, aby nepovedal nejakú hlúposť.
"Nie, nepoznáme sa." prispôsobil sa Miro.
"Toto je Veronika." povedala mama Mirovi.
"Rád ťa spoznávam." reagoval Miro. Hoci musím povedať, že v jeho hlase bola počuť aj trochu irónia, len som nad tým prekrútila očami, samozrejme si to všimol a posmešne sa na mňa usmial.
"Sadnite si. Lebo nám to vychladne." Po zistení, že s Mirom budeme susedia, nemala som chuť na jedenie a už vôbec nie sedieť s ním pri jednom stole.
"Veronika chodíš ešte do školy?" spýtala sa ma Mirova mama.
"Ano, som v predposlednom ročníku na Hotelovej akadémií." odpovedala som.
"Miro chodí na vysokú školu Technickú." pochválila sa.
"To budeš dobrý inžinier." zareagovala mama.
"Tak to dúfam, že budem dobrý, chcel by som byť." pridal sa do rozhovoru.
"Hapčíííí, hapčíííí, hapčííí." Trikrát za sebou som kýchla.
"Čo si nachladnutá?" spýtala sa ma suseda. Naštvane som sa pozrela na Mira. Určite zistil, že to bude z tej ľadovej vody.
"To bude asi z toho, že dnes prišla domov celá mokrá." odpovedala za mňa mama. Miro sa divno zatváril. Asi vedel, že chcem povedať, že on je na vine. Jeho tvár mi naznačila, aby som nič nehovorila, pretože by mal problémy.
"Mohla by som si odskočiť?"
"Jasné." ukázala na dvere, kde malo byť wécko.
"Čo je to s tebou? Dúfam, že si sa do ňho nezaľúbila." povedala som si, keď som sa pozrela do zrkadla. "Uvedom sa. Veď ho ani nepoznáš." upozorňovala som sa. Mala by som byť naňho naštvaná a nie byť zamilovaná.
"Vy sa poznáte?" ticho prerušila mama.
"Nie!" predbehla som Mira, aby nepovedal nejakú hlúposť.
"Nie, nepoznáme sa." prispôsobil sa Miro.
"Toto je Veronika." povedala mama Mirovi.
"Rád ťa spoznávam." reagoval Miro. Hoci musím povedať, že v jeho hlase bola počuť aj trochu irónia, len som nad tým prekrútila očami, samozrejme si to všimol a posmešne sa na mňa usmial.
"Sadnite si. Lebo nám to vychladne." Po zistení, že s Mirom budeme susedia, nemala som chuť na jedenie a už vôbec nie sedieť s ním pri jednom stole.
"Veronika chodíš ešte do školy?" spýtala sa ma Mirova mama.
"Ano, som v predposlednom ročníku na Hotelovej akadémií." odpovedala som.
"Miro chodí na vysokú školu Technickú." pochválila sa.
"To budeš dobrý inžinier." zareagovala mama.
"Tak to dúfam, že budem dobrý, chcel by som byť." pridal sa do rozhovoru.
"Hapčíííí, hapčíííí, hapčííí." Trikrát za sebou som kýchla.
"Čo si nachladnutá?" spýtala sa ma suseda. Naštvane som sa pozrela na Mira. Určite zistil, že to bude z tej ľadovej vody.
"To bude asi z toho, že dnes prišla domov celá mokrá." odpovedala za mňa mama. Miro sa divno zatváril. Asi vedel, že chcem povedať, že on je na vine. Jeho tvár mi naznačila, aby som nič nehovorila, pretože by mal problémy.
"Mohla by som si odskočiť?"
"Jasné." ukázala na dvere, kde malo byť wécko.
"Čo je to s tebou? Dúfam, že si sa do ňho nezaľúbila." povedala som si, keď som sa pozrela do zrkadla. "Uvedom sa. Veď ho ani nepoznáš." upozorňovala som sa. Mala by som byť naňho naštvaná a nie byť zamilovaná.
















dobrá část ;)