
Název: Bol to osud? - 30. časť - Záverečná časť
Autor: Dada18
Po polhodine zazvonil mobil. Zľakla som sa, pretože to nebol môj. Nadvihla som paplón.
"To bude asi Adamov." pomyslela som si. Nerada zdvíham cudzie mobily, no nedalo mi ho nezdvihnúť. Bola som strašne zvedavá. "Prosím?"
"Ahoj, zlatko." Z druhého konca telefónu sa ozval ženský hlas. Chvíľu som bola ticho. "Haloooo, si tam, Adam?" nevedela som, čo mám povedať, tak som hovor hneď ukončila. Bola som na Adama veľmi nahnevaná. Dala som jeho mobil na späť tam, kde bol aj predtým.
"Bože. Domča, ako si mu mohla uveriť? Ty hlupaňa. Na budúce sa mu radšej nebudem dívať do oči, lebo určite by si zase nejakú hlúposť vymyslel a ja by som uverila jeho očiam." Vyše som sa nahnevala na seba ako na Adama, kvôli tomu, že som bola taká hlúpa a uverila takej kravine. Chcela sa plakať, no udržala som slzy a donútila sa neplakať. Asi o dve hodine prišiel za mnou Adam.
"To bude asi Adamov." pomyslela som si. Nerada zdvíham cudzie mobily, no nedalo mi ho nezdvihnúť. Bola som strašne zvedavá. "Prosím?"
"Ahoj, zlatko." Z druhého konca telefónu sa ozval ženský hlas. Chvíľu som bola ticho. "Haloooo, si tam, Adam?" nevedela som, čo mám povedať, tak som hovor hneď ukončila. Bola som na Adama veľmi nahnevaná. Dala som jeho mobil na späť tam, kde bol aj predtým.
"Bože. Domča, ako si mu mohla uveriť? Ty hlupaňa. Na budúce sa mu radšej nebudem dívať do oči, lebo určite by si zase nejakú hlúposť vymyslel a ja by som uverila jeho očiam." Vyše som sa nahnevala na seba ako na Adama, kvôli tomu, že som bola taká hlúpa a uverila takej kravine. Chcela sa plakať, no udržala som slzy a donútila sa neplakať. Asi o dve hodine prišiel za mnou Adam.
"Ahoj láska, no čo ideme? Prečo si stále v posteli?"
"Vieš čo.... Po prvé - nehovor mi láska, po druhé - ak nechceš, aby som zistila, že klameš tak na budúce si zober mobil..." podala som mu ho do ruky a pokračovala som. "....po tretie - chod si za tou druhou a... po štvrté - vypadni... "otvorila som dvere a rukou som mávla, aby išiel preč. Adam ničomu nerozumel, aspoň sa tak tváril, možno to len predstieral. Zase nahodil tie jeho oči, ktoré by ma určite prehovorili, že nič z toho, čo som povedala nie je pravda. Pozerala som sa všade,
len nie na Adama.
"Vieš čo.... Po prvé - nehovor mi láska, po druhé - ak nechceš, aby som zistila, že klameš tak na budúce si zober mobil..." podala som mu ho do ruky a pokračovala som. "....po tretie - chod si za tou druhou a... po štvrté - vypadni... "otvorila som dvere a rukou som mávla, aby išiel preč. Adam ničomu nerozumel, aspoň sa tak tváril, možno to len predstieral. Zase nahodil tie jeho oči, ktoré by ma určite prehovorili, že nič z toho, čo som povedala nie je pravda. Pozerala som sa všade,
len nie na Adama.
"Čoooo? Za akou druhou? A prečo si zdvihla môj mobil?"
"Nerada zdvíham cudzie mobily, no teraz som zistila, že ak chcem vedieť pravdu, tak radšej budem zdvíhať cudzie mobily." nedala som mu šancu mi to vysvetliť a hneď som ho vyhodila z izby.
O PAR DNI :
"Do kelu, Dominika čo mám spraviť, aby som ťa predsvedčil, že s tím dievčaťom som nič nemal, nemám a nič nebudem mať?"
"Povedať pravdu..."
"Ale veď som ti ju povedal."
"Povedal, ale... vymyslenú pravdu. Keby si si to aspoň priznal, že si s ňou niečo mal. Určite ťa nechala a teraz nevieš, čo máš robiť, tak sa chceš ku mne vrátiť, že? Nemala som ani Mirovi veriť!"
"Prečo?"
"Pretože mi povedal, že nepatríš medzi tých sukničkárov a ak ozaj niekoho miluješ... zniesol by si jej aj modré z neba. Teraz viem, že Miro klamal. Môžeš teraz odísť? Bolí ma hlava a rada by som si pospala."
"OK." súhlasil a bez pripomienok odišiel.
Rozmýšľala som, či mu mám uveriť alebo nie. Včera zariadil lietadlo a na ňom napísane MILUJEM ŤA! Predtým mi doniesol strašne veľkú kyticu ruží, alebo počas koncertu, na ktorom som nebola mi vyznal lásku, to viem od Mira, no možno si vymýšľa, aby nás dal dokopy. Fakt neviem, či mu mám veriť alebo nie.
"Bože, určite tu je opäť Adam, nerada by som sa s ním rozprávala." pomyslela som si v duchu, keď som mala zatvorené oči a akože som spala. Sadol si pri mňa na postel, snažila som sa nehýbať. Cítila som jeho pohľad na mojej tvári.
"Čo tu robíš?" spýtal sa Miro, keď zbadal pri mne Adama. Obaja si mysleli, že spím. Pokojne sa po tichu rozprávali o mne.
"Miro ,už neviem, čo mám robiť, pomôž mi. Prosím. Ja ju fakt milujem." zúfalo hovoril Adam Mirovi.
"Nerada zdvíham cudzie mobily, no teraz som zistila, že ak chcem vedieť pravdu, tak radšej budem zdvíhať cudzie mobily." nedala som mu šancu mi to vysvetliť a hneď som ho vyhodila z izby.
O PAR DNI :
"Do kelu, Dominika čo mám spraviť, aby som ťa predsvedčil, že s tím dievčaťom som nič nemal, nemám a nič nebudem mať?"
"Povedať pravdu..."
"Ale veď som ti ju povedal."
"Povedal, ale... vymyslenú pravdu. Keby si si to aspoň priznal, že si s ňou niečo mal. Určite ťa nechala a teraz nevieš, čo máš robiť, tak sa chceš ku mne vrátiť, že? Nemala som ani Mirovi veriť!"
"Prečo?"
"Pretože mi povedal, že nepatríš medzi tých sukničkárov a ak ozaj niekoho miluješ... zniesol by si jej aj modré z neba. Teraz viem, že Miro klamal. Môžeš teraz odísť? Bolí ma hlava a rada by som si pospala."
"OK." súhlasil a bez pripomienok odišiel.
Rozmýšľala som, či mu mám uveriť alebo nie. Včera zariadil lietadlo a na ňom napísane MILUJEM ŤA! Predtým mi doniesol strašne veľkú kyticu ruží, alebo počas koncertu, na ktorom som nebola mi vyznal lásku, to viem od Mira, no možno si vymýšľa, aby nás dal dokopy. Fakt neviem, či mu mám veriť alebo nie.
"Bože, určite tu je opäť Adam, nerada by som sa s ním rozprávala." pomyslela som si v duchu, keď som mala zatvorené oči a akože som spala. Sadol si pri mňa na postel, snažila som sa nehýbať. Cítila som jeho pohľad na mojej tvári.
"Čo tu robíš?" spýtal sa Miro, keď zbadal pri mne Adama. Obaja si mysleli, že spím. Pokojne sa po tichu rozprávali o mne.
"Miro ,už neviem, čo mám robiť, pomôž mi. Prosím. Ja ju fakt milujem." zúfalo hovoril Adam Mirovi.
"Počuj, to bude v pohode. Musíš jej dať ešte čas."
"Ale ja to už nevydržím. Chcem, aby mi odpustila. Neskutočne ju chcem. Ja ju potrebujem." začal plakať, čo ma dosť prekvapilo, od kedy ho poznám, nevidela som ho ešte plakať.
"To bude v pohode. Poď." Miro chlapsky objal Adama, odišli z izby. Keď sa zabuchli dvere, posadila som sa na postel a začala tiež plakať, nie preto, že Adam začal plakať ale preto, že som bola hlúpa a neverila mu. Postavila som sa z postele, trochu sa upravila a utekala za Adamom.
"Adam!" vykríkla som naňho, keď som ho zbadala stáť na chodbe. "Počkaj!" rozbehla som sa za ním, objala som ho a začala bozkávať. "Prepáč mi to, prepáč, že som ti neverila. Milujem ťa."
"Aj ja teba. Nevieš si predstaviť aký som šťastný."
"Viete nad čím som rozmýšľala?" povedala som, keď sme všetci traja sedeli v obývačke.
"No daj." vyzval ma Miro.
"Nad našou svadbou..." usmiala som sa na Adama a pokračovala. "Budem mať nádherné, dlhé šaty. Ciele biele..." Adam ma zastavil.
"Ale ja to už nevydržím. Chcem, aby mi odpustila. Neskutočne ju chcem. Ja ju potrebujem." začal plakať, čo ma dosť prekvapilo, od kedy ho poznám, nevidela som ho ešte plakať.
"To bude v pohode. Poď." Miro chlapsky objal Adama, odišli z izby. Keď sa zabuchli dvere, posadila som sa na postel a začala tiež plakať, nie preto, že Adam začal plakať ale preto, že som bola hlúpa a neverila mu. Postavila som sa z postele, trochu sa upravila a utekala za Adamom.
"Adam!" vykríkla som naňho, keď som ho zbadala stáť na chodbe. "Počkaj!" rozbehla som sa za ním, objala som ho a začala bozkávať. "Prepáč mi to, prepáč, že som ti neverila. Milujem ťa."
"Aj ja teba. Nevieš si predstaviť aký som šťastný."
"Viete nad čím som rozmýšľala?" povedala som, keď sme všetci traja sedeli v obývačke.
"No daj." vyzval ma Miro.
"Nad našou svadbou..." usmiala som sa na Adama a pokračovala. "Budem mať nádherné, dlhé šaty. Ciele biele..." Adam ma zastavil.
"No, no, no, no, počkaj. Nie sme v takej fáze, že už svadba, Dobre? Pekne si ešte počkáš."
"No dobre." naraz sme sa začali na tom smiať. "Ale teraz vážne. Kamarátka sa ma raz spýtala, či verím na osud. Povedala som, že nie. Ale teraz som si na 100 percent istá, že verím. Bol to osud, že som vás dvoch stretla. A som mu za to strašne vďačná. "
THE END
"No dobre." naraz sme sa začali na tom smiať. "Ale teraz vážne. Kamarátka sa ma raz spýtala, či verím na osud. Povedala som, že nie. Ale teraz som si na 100 percent istá, že verím. Bol to osud, že som vás dvoch stretla. A som mu za to strašne vďačná. "
THE END
















Ahoj.Zapoj sa aj Ty do súťaže na mojom blogu.:)
http://iwuu.blog.cz/1110/prihlaska