
Název: Bol to osud? - 29. časť
Autor: Dada18
Bozkával sa s dievčaťom. Všimol si ma po tom, čo mi spadol na zem mobil.
"Adam?!" nechcela som tomu uveriť. A začala som utekať.
"Počkaj Dominika, počkaj. Nie je to tak ako, to vyzerá." stihol ma dobehnúť. Silno ma chytil za ruku, aby som sa k nemu otočila.
"Čo si mám o tom myslieť? Veď si sa tam bozkával s inou! Chceš mi povedať, že si si len nacvičoval bozkávanie. Tak to nie! Bola som dosť hlúpa, keď som ti uverila, že ma naozaj miluješ. Ako som ti mohla uveriť? Veď sme sa nepoznali ani 5 dní." vykričala som mu do tváre. "Nenechám sa oklamať. Jedna skúsenosť mi stačila.." odtrhla som sa od neho a išla som preč.
"Ahoj. Ako bolo?" spýtal sa ma Miro, keď som prišla celá nazlostnená domov. Mira som ignorovala a prešla okolo neho do izby ako keby tam nebol. Zabuchla som dvere, posadila sa na postel a začala plakať.
"Čo sa stalo?" prišiel za mnou do izby, netušiac čo sa mi stalo. Chcela som mu to povedať, no cez plač a slzy sa mi nedalo.
"Dominika..... čo je... prečo plačeš?" vyzvedal.
"Adam!" jediné slovo, ktoré som zo seba dostala.
"Spravil ti niečo?" znepokojeným hlasom sa ma pýtal. Nechcela som mu to povedať. Len spomienka na to, ako som ho tam videla s ňou ma ubíjala k smrti.
"Do kelu..." rozzúrený vybehol z izby. Asi mal namierené za Adamom, nie asi, ale určite.
Niekto zaklopal na dvere. Obrysy na dverách sa podobali Adamovo.
"Choď preč. Nechcem ťa vidieť!" rozkázala som mu.
"Nie, nepôjdem preč. Dokým ma nenecháš porozprávať sa s tebou."
"M\ sa o ničom nemáme rozprávať. Je koniec." rozprávali sme sa cez dvere.
"Prosím." nedodržal to, čo povedal a vtrhol do izby. "Len jednu otázku, prosím." pokračoval. "Miro mi povedal to, čo sa ti stalo ešte pred tým ako ste zistili, že ste súrodenci."
"Čo má spoločne smrť mojich rodičov s nami?" vedela som, že má na mysli to s Erikom, no nechcela som na to myslieť. Už len pri predstave, že by mi to isté aj Adam mohol urobiť, mi behali po tele zimomriavky.
"Nemám na mysli to s rodičmi, ale to pred tým. Ozaj si myslíš, že by som ti to isté spravil? Fakt si myslíš, že som klesol až na takú úroveň?" V jeho očiach som videla smútok.
"Boli to dve otázky a nie jedna a ani na jednu ti neodpoviem. Nezabudni, že si ma podviedol s tým dievčaťom.....Takže teraz vypadni." celá nazlostnená som ukázala na dvere, aby odišiel.
"Vysvetlím ti to. Nebola to moja vina...." skočila som mu do reči. "A čia? Hádam, toho dievčaťa. Veď som videla, ako si to užívaš."
"Nie, nebolo to tak." protirečil mi Adam. Ešte viac som sa nahnevala, postavila som sa z postele, podstrčila som ho a zavrela dvere. Nemala som chuť na nič myslieť. Hodila som sa s plačom na posteľ a zaspala.
"Choď preč, povedala som ti, že je medzi nami koniec." Keď som sa zobudila, počula som v izbe kroky.
"Prečo ma to nenecháš vysvetliť ti to?" sadol si pri mňa na postel a pokračoval. "Bola to jedna fanúšička, ktorá za mnou neustále dobieha. Stále ma otravuje.... Veríš mi? Prosím..." Neviem ako ale zrazu od seba nás oddeľoval asi len jeden centimeter. Náhle som mu verila a na všetko ostatné som zabudla.
"Adam?!" nechcela som tomu uveriť. A začala som utekať.
"Počkaj Dominika, počkaj. Nie je to tak ako, to vyzerá." stihol ma dobehnúť. Silno ma chytil za ruku, aby som sa k nemu otočila.
"Čo si mám o tom myslieť? Veď si sa tam bozkával s inou! Chceš mi povedať, že si si len nacvičoval bozkávanie. Tak to nie! Bola som dosť hlúpa, keď som ti uverila, že ma naozaj miluješ. Ako som ti mohla uveriť? Veď sme sa nepoznali ani 5 dní." vykričala som mu do tváre. "Nenechám sa oklamať. Jedna skúsenosť mi stačila.." odtrhla som sa od neho a išla som preč.
"Ahoj. Ako bolo?" spýtal sa ma Miro, keď som prišla celá nazlostnená domov. Mira som ignorovala a prešla okolo neho do izby ako keby tam nebol. Zabuchla som dvere, posadila sa na postel a začala plakať.
"Čo sa stalo?" prišiel za mnou do izby, netušiac čo sa mi stalo. Chcela som mu to povedať, no cez plač a slzy sa mi nedalo.
"Dominika..... čo je... prečo plačeš?" vyzvedal.
"Adam!" jediné slovo, ktoré som zo seba dostala.
"Spravil ti niečo?" znepokojeným hlasom sa ma pýtal. Nechcela som mu to povedať. Len spomienka na to, ako som ho tam videla s ňou ma ubíjala k smrti.
"Do kelu..." rozzúrený vybehol z izby. Asi mal namierené za Adamom, nie asi, ale určite.
Niekto zaklopal na dvere. Obrysy na dverách sa podobali Adamovo.
"Choď preč. Nechcem ťa vidieť!" rozkázala som mu.
"Nie, nepôjdem preč. Dokým ma nenecháš porozprávať sa s tebou."
"M\ sa o ničom nemáme rozprávať. Je koniec." rozprávali sme sa cez dvere.
"Prosím." nedodržal to, čo povedal a vtrhol do izby. "Len jednu otázku, prosím." pokračoval. "Miro mi povedal to, čo sa ti stalo ešte pred tým ako ste zistili, že ste súrodenci."
"Čo má spoločne smrť mojich rodičov s nami?" vedela som, že má na mysli to s Erikom, no nechcela som na to myslieť. Už len pri predstave, že by mi to isté aj Adam mohol urobiť, mi behali po tele zimomriavky.
"Nemám na mysli to s rodičmi, ale to pred tým. Ozaj si myslíš, že by som ti to isté spravil? Fakt si myslíš, že som klesol až na takú úroveň?" V jeho očiach som videla smútok.
"Boli to dve otázky a nie jedna a ani na jednu ti neodpoviem. Nezabudni, že si ma podviedol s tým dievčaťom.....Takže teraz vypadni." celá nazlostnená som ukázala na dvere, aby odišiel.
"Vysvetlím ti to. Nebola to moja vina...." skočila som mu do reči. "A čia? Hádam, toho dievčaťa. Veď som videla, ako si to užívaš."
"Nie, nebolo to tak." protirečil mi Adam. Ešte viac som sa nahnevala, postavila som sa z postele, podstrčila som ho a zavrela dvere. Nemala som chuť na nič myslieť. Hodila som sa s plačom na posteľ a zaspala.
"Choď preč, povedala som ti, že je medzi nami koniec." Keď som sa zobudila, počula som v izbe kroky.
"Prečo ma to nenecháš vysvetliť ti to?" sadol si pri mňa na postel a pokračoval. "Bola to jedna fanúšička, ktorá za mnou neustále dobieha. Stále ma otravuje.... Veríš mi? Prosím..." Neviem ako ale zrazu od seba nás oddeľoval asi len jeden centimeter. Náhle som mu verila a na všetko ostatné som zabudla.
"Verím...." S istotou som povedala.
"To je dobre."usmial sa na mňa a začal ma bozkávať. "Teraz máme koncert ale potom za tebou prídem a niekde pôjdeme."
"Dobre." súhlasila som.
"To je dobre."usmial sa na mňa a začal ma bozkávať. "Teraz máme koncert ale potom za tebou prídem a niekde pôjdeme."
"Dobre." súhlasila som.
















To mu teda odpustila hodně rychle :-D u mě by mu to neprošlo ani pro jeho krásný oči! :-D