
Název: Bol to osud? - 26. časť
Autor: Dada18
Bola som dosť prekvapená, čo robím v jeho náručí.A ko prvé ma napadlo, či medzi nami bolo niečo viac ako len ležanie pri sebe. Dúfala som, že nebolo. Na druhej strane bolo príjemné ležať pri ňom. Bola som taká ospalá, že so sa od neho nedokázala odtrhnúť a hneď som zaspala.
Keď som sa zobudila, Adam ani Miro neboli v izbe. Obávala som sa Mira, či videl, ako spolu spíme. Vošla som do kuchyne.
"Dobré ráno, ty spachtoš, vieš, koľko je hodín?" spýtal sa Miro. Vôbec som nemala tušenie, koľko je hodín. Pozrela som
sa na hodiny. Bolo presne desať. Sadla som si pri nich ku stolu.
sa na hodiny. Bolo presne desať. Sadla som si pri nich ku stolu.
"Miro?" pozrela som na Mira a váhala, či sa ho mám spýtať či nás videl. "Kedy si vstal?"
"Neviem, koľko bolo, ale Adam už bol hore." strašne mi odľahlo. Miro odišiel z kuchyne do kúpeľne.
"Adam?"
"Nie, neboj sa, nič medzi nami nebolo." ujistil ma. Tak ako som sa dostala do jeho náručia? Radšej to nechám tak.
"Domča, išla by si potom so mnou do obchodu? Moja mama bude mať narodky. A ja vôbec neviem, čo jej mám kúpiť. Mohla by si mi poradiť?"
"Jasné. Kludne."
Poobede sme vyrazili do mesta kúpiť niečo pre Adamovu mamu. Musím povedať, že tí chlapi majú hrozný vkus. Keď sme sa vracali domov, v jednom obchode vo výklade som videla nádherné šaty po ktorých som vždy túžila. Viackrát som ich videla v obchode. Lenže mama mi ich nikdy nechcela kúpiť, pretože majú väčšiu ceny, ako som si myslela. Boli krátke bez ramienok, tak nad kolená. Slabo marhuľovej farby, spodná časť bola akoby vlnitá, no proste nádherne, lenže drahé.
"Ideme?" Adam ma prebudil zo snívania.
"Poďme."
Prišli sme domov.
"Neviem, koľko bolo, ale Adam už bol hore." strašne mi odľahlo. Miro odišiel z kuchyne do kúpeľne.
"Adam?"
"Nie, neboj sa, nič medzi nami nebolo." ujistil ma. Tak ako som sa dostala do jeho náručia? Radšej to nechám tak.
"Domča, išla by si potom so mnou do obchodu? Moja mama bude mať narodky. A ja vôbec neviem, čo jej mám kúpiť. Mohla by si mi poradiť?"
"Jasné. Kludne."
Poobede sme vyrazili do mesta kúpiť niečo pre Adamovu mamu. Musím povedať, že tí chlapi majú hrozný vkus. Keď sme sa vracali domov, v jednom obchode vo výklade som videla nádherné šaty po ktorých som vždy túžila. Viackrát som ich videla v obchode. Lenže mama mi ich nikdy nechcela kúpiť, pretože majú väčšiu ceny, ako som si myslela. Boli krátke bez ramienok, tak nad kolená. Slabo marhuľovej farby, spodná časť bola akoby vlnitá, no proste nádherne, lenže drahé.
"Ideme?" Adam ma prebudil zo snívania.
"Poďme."
Prišli sme domov.
"Na niečo som zabudol, za chvíľu prídem." povedal Adam.
Po pol hodine musel ísť aj Miro preč. "Zvládneš to tu sama? Idem robiť jeden rozhovor."
"Zvládnem, neboj sa." Miro otvoril dvere a v tom sa Adam vrátil s krabicou. Takže Miro odišiel a Adam sa vrátil.
"Čo to máš?" vyzvedala som.
"To je pre teba." podal mi ju.
"Čo? Ja mám nejaký sviatok alebo čo?"
"Nie, musíš mať nejaký sviatok, aby si niečo dostala?" So zvedavosťou som ju otvorila.
"Wauuuu." Boli to šaty, ktoré som si obzerala v obchode. Neviem, čo sa to so mnou stalo. City a nadšenie boli silnejšie ako ja a premohli ma. Vyskočia som na Adama a pobozkala ho na ústa.
"Prepáč mi to. Neviem, čo sa so mnou stalo." vyhovárala som sa.
Adam bol prekvapený. "To je v pohode." Otočila som sa mu chrbtom, aby som sa mu nepozerala do tváre.
Po pol hodine musel ísť aj Miro preč. "Zvládneš to tu sama? Idem robiť jeden rozhovor."
"Zvládnem, neboj sa." Miro otvoril dvere a v tom sa Adam vrátil s krabicou. Takže Miro odišiel a Adam sa vrátil.
"Čo to máš?" vyzvedala som.
"To je pre teba." podal mi ju.
"Čo? Ja mám nejaký sviatok alebo čo?"
"Nie, musíš mať nejaký sviatok, aby si niečo dostala?" So zvedavosťou som ju otvorila.
"Wauuuu." Boli to šaty, ktoré som si obzerala v obchode. Neviem, čo sa to so mnou stalo. City a nadšenie boli silnejšie ako ja a premohli ma. Vyskočia som na Adama a pobozkala ho na ústa.
"Prepáč mi to. Neviem, čo sa so mnou stalo." vyhovárala som sa.
Adam bol prekvapený. "To je v pohode." Otočila som sa mu chrbtom, aby som sa mu nepozerala do tváre.
"Prosím, nič sa nestalo. Fakt, nechcela som aby, sa to stalo."
"Dominika....." Stále som ho prerušovala.
"Dominika....." Stále som ho prerušovala.
"Prosím, nehovor to Mirovi, dobre? Strašne sa za seba hanbím."
"Dominika...." chytil mi ruku a ja som sa k nemu otočila. "Klud, upokoj sa." Boli sme na sebe tak blízko, až som cítila na mojej tvári slabý vánok jeho dychu. Zdvihol mi hlavu a začal ma bozkávať. Chcela som sa od neho odrhnúť. Nedalo sa mi. City boli zase silnejšie ako ja. Začala som ho tiež bozkávať.
"Dominika...." chytil mi ruku a ja som sa k nemu otočila. "Klud, upokoj sa." Boli sme na sebe tak blízko, až som cítila na mojej tvári slabý vánok jeho dychu. Zdvihol mi hlavu a začal ma bozkávať. Chcela som sa od neho odrhnúť. Nedalo sa mi. City boli zase silnejšie ako ja. Začala som ho tiež bozkávať.
















Jéé, Adam je hodnej... :-)