
Název: Tajemství - 3. část
Autor: Romancice33
"Čo, čo tu robíš?'' Bola to ONA!
"Promiň, ale vypadly ti z kapsy doklady. Tak jsem ti je chtěla dát.'' odpovedala. "Už půjdu.''
"Nie, počkaj.'' povedal som a vlastne ani neviem prečo. Otočila sa. "Ďakujem ti.'' usmial som sa.
"Není zač.'' odpovedala.
"Máš teraz čas?'' spýtal som sa.
"Jo, mám. Proč?'' usmiala sa.
"Nechcela by si so mnou niekam ísť? Ako poďakovanie.'' Už som necítil jej krv ani tlkot srdca. Sústredil som sa len na tie jej krásne modré oči, na jej čierne vlnité vlasy a na jej žiarivý úsmev.
"Proč ne?'' usmiala se ešte viac. "Kam půjdem?'' spýtala sa.
"Ja neviem, treba... pozývam ťa do cukrárne.''
"Tak jo.'' Vzal som si kľúče, zamkol som hlavné dvere domu a šli sme spolu do cukrárne.
"Jak se vlastně jmenuješ?'' spýtala sa pri ceste.
"Miro a ty?''
"Já jsem Ashley.''
"Pekné meno.''
"Díky.'' poďakovala.
Prišli sme do cukrárne a šli sme až na koniec miestnosti, kde sme si sadli k stolu tak, aby sme boli oproti sebe.
"Čo si dáš?''
"Jen kávu.''
"Nechceš nič sladkého?''
"Ne, díky.'' odpovedala a usmiala sa.
"Máš nadherný úsmev.'' Ani neviem prečo som to povedal nahlas.
"Děkuju. Ty máš nádherné oči.'' Keď to povedala, celé moje telo sa zachvelo.
"Ďakujem.'' Hrozne moc sa mi páči. Keď nám doniesli kávy, tak sme si začali rozprávať. Hovorili sme o všetkom možnom a ja zistil, že toho máme veľa spoločného. Máme radi rovnakú hudbu, máme radi rovnaké filmy... Keď som s ňou, mám pocit neuveriteľného šťastia. Asi som sa zamiloval. Ale mohla by ona milovať ma? Je jasné, že s tým, čo som, sa nikdy nezmieri. Alebo áno?
"Promiň, ale vypadly ti z kapsy doklady. Tak jsem ti je chtěla dát.'' odpovedala. "Už půjdu.''
"Nie, počkaj.'' povedal som a vlastne ani neviem prečo. Otočila sa. "Ďakujem ti.'' usmial som sa.
"Není zač.'' odpovedala.
"Máš teraz čas?'' spýtal som sa.
"Jo, mám. Proč?'' usmiala sa.
"Nechcela by si so mnou niekam ísť? Ako poďakovanie.'' Už som necítil jej krv ani tlkot srdca. Sústredil som sa len na tie jej krásne modré oči, na jej čierne vlnité vlasy a na jej žiarivý úsmev.
"Proč ne?'' usmiala se ešte viac. "Kam půjdem?'' spýtala sa.
"Ja neviem, treba... pozývam ťa do cukrárne.''
"Tak jo.'' Vzal som si kľúče, zamkol som hlavné dvere domu a šli sme spolu do cukrárne.
"Jak se vlastně jmenuješ?'' spýtala sa pri ceste.
"Miro a ty?''
"Já jsem Ashley.''
"Pekné meno.''
"Díky.'' poďakovala.
Prišli sme do cukrárne a šli sme až na koniec miestnosti, kde sme si sadli k stolu tak, aby sme boli oproti sebe.
"Čo si dáš?''
"Jen kávu.''
"Nechceš nič sladkého?''
"Ne, díky.'' odpovedala a usmiala sa.
"Máš nadherný úsmev.'' Ani neviem prečo som to povedal nahlas.
"Děkuju. Ty máš nádherné oči.'' Keď to povedala, celé moje telo sa zachvelo.
"Ďakujem.'' Hrozne moc sa mi páči. Keď nám doniesli kávy, tak sme si začali rozprávať. Hovorili sme o všetkom možnom a ja zistil, že toho máme veľa spoločného. Máme radi rovnakú hudbu, máme radi rovnaké filmy... Keď som s ňou, mám pocit neuveriteľného šťastia. Asi som sa zamiloval. Ale mohla by ona milovať ma? Je jasné, že s tým, čo som, sa nikdy nezmieri. Alebo áno?
















Jsem zvědavá, jak dlouho jí to bude tajit! :-) honem další!