
Název: Tajemství - 1. část
Autor: Romancice33
Ležal som v posteli a pozeral sa do stropu. Začalo sa pomaly stmievať. Pozerám sa po tej malej miestnosti, ktorú osvetľuje len nočná lampa zvonku. Zrazu počujem, ako na odkvapy za oknami niečo padá. Pozrel som sa do okna a uvidel som dážď. Vstal som a podišiel bližšie k oknu. Kvapky dažďa pomaly padali a na ceste sa začali tvoriť kaluže. Ako som sa tak na to pozeral, napadlo ma, že by som sa mohol ísť prejsť. Vzal som si mikinu, ktorá bola na posteli a zo stola kľúče od domu. V predsieni som si nasadil kapucňu a obul si tenisky. Potom som zavrel hlavné dvere od domu, zamkol ich a kľúče si strčil do vrecka mikiny. Bolo asi deväť hodín večer, už bola tma. Nevedel som, kam ísť, tak som išiel tam, kam ma nohy niesli. Išiel som ulicou medzi domy a zrazu, akoby v mojej hlave niečo vykríkol. Zastavil som sa. Nejaký hlas v mojej hlave mi hovoril, aby som zamieril do starého parku blízko ulice. Chvíľu som váhal, ale ten hlas bol čím ďalej viac naliehavejšie. Preto som tam išiel. Nebál som sa. Nemal som dôvod sa báť. Pomaly som kráčal úzkou cestičkou, keď v tom som niečo zacítil na ramene. Prudko som sa otočil s očami čiernymi ako noc .Potom som si oddýchol.
"Roman, čo tu robíš?'' spýtal som sa nadšene. Niekoľko mesiacov som Romana nevidel. Bol som rád, že je späť.
"Ahoj Miro. Vyľakal som ťa?'' spýtal sa pobavene a podišiel ku mne bližšie. "Vôbec si sa nezmenil.''
"Nie, len som ťa tu nečakal.'' odpovedal som a trochu sa usmial.
"Niekoho si musel čakať, keď si sem išiel.'' povedal a dal si ruky do vreciek.
"Ty si to zase urobil? Veď vieš, že neznášam, keď mi niekto manipuluje s hlavou.'' zamračil som sa.
"Preto ma to baví.'' usmial sa. "Nie, prepáč. Myslel som si, že by sme spolu mohli zájsť...''
"Nie!'' vykríkol som. Romanovi zmizol úsmev.
"Čo... čo to hovoríš? Prečo kričíš?!'' Roman bol zmätený.
"Ja už to nerobím. Prestal som!'' Roman sa na mňa pozeral ako na blázna.
"Čože? Zbláznil si sa?!!''
"Nie, nezbláznil. Len už nikoho nechcem trápiť!''
"To predsa nemôžeš!'' vyhováral mi to.
"A prečo by som nemohol?!''
"Pretože to nejde! Je to prirodzené a ty s tým bojovať proste nemôžeš! To je ako, keby si vták zmyslel, že nebude lietať. Nemôžeš sa tomu brániť!'' Začal som cítiť neistotu.
"Mýliš sa.'' povedal som po chvíľke ticha už pokojne. Roman sa slabo zasmial.
"Nemôžeš sa tomu brániť. Máš dve možnosti: budeš sa brániť a budeš trpieť alebo sa tomu jednoducho poddáš a užiješ si to.'' Vedel som, že Roman má pravdu, ale ja mu veriť nechcel. Už som tam s ním nevydržal ďalej zostať, musel som odísť. Prešiel som okolo neho a mieril z veľmi starého parku domov.
"Miro...'' Neotočil som sa.
"Miro! My sa nikdy nezmeníme a ty to moc dobre vieš!'' Po tejto vete som pridal do kroku a po chvíli už aj bežal. Onedlho som už odomkol dvere a vošiel dnu. Chcel som na to, čo sa stalo v parku zabudnúť, ale nešlo to. Stále mi v hlave prebieha veta: My sa nikdy nezmeníme a ty to moc dobre vieš!
"Roman, čo tu robíš?'' spýtal som sa nadšene. Niekoľko mesiacov som Romana nevidel. Bol som rád, že je späť.
"Ahoj Miro. Vyľakal som ťa?'' spýtal sa pobavene a podišiel ku mne bližšie. "Vôbec si sa nezmenil.''
"Nie, len som ťa tu nečakal.'' odpovedal som a trochu sa usmial.
"Niekoho si musel čakať, keď si sem išiel.'' povedal a dal si ruky do vreciek.
"Ty si to zase urobil? Veď vieš, že neznášam, keď mi niekto manipuluje s hlavou.'' zamračil som sa.
"Preto ma to baví.'' usmial sa. "Nie, prepáč. Myslel som si, že by sme spolu mohli zájsť...''
"Nie!'' vykríkol som. Romanovi zmizol úsmev.
"Čo... čo to hovoríš? Prečo kričíš?!'' Roman bol zmätený.
"Ja už to nerobím. Prestal som!'' Roman sa na mňa pozeral ako na blázna.
"Čože? Zbláznil si sa?!!''
"Nie, nezbláznil. Len už nikoho nechcem trápiť!''
"To predsa nemôžeš!'' vyhováral mi to.
"A prečo by som nemohol?!''
"Pretože to nejde! Je to prirodzené a ty s tým bojovať proste nemôžeš! To je ako, keby si vták zmyslel, že nebude lietať. Nemôžeš sa tomu brániť!'' Začal som cítiť neistotu.
"Mýliš sa.'' povedal som po chvíľke ticha už pokojne. Roman sa slabo zasmial.
"Nemôžeš sa tomu brániť. Máš dve možnosti: budeš sa brániť a budeš trpieť alebo sa tomu jednoducho poddáš a užiješ si to.'' Vedel som, že Roman má pravdu, ale ja mu veriť nechcel. Už som tam s ním nevydržal ďalej zostať, musel som odísť. Prešiel som okolo neho a mieril z veľmi starého parku domov.
"Miro...'' Neotočil som sa.
"Miro! My sa nikdy nezmeníme a ty to moc dobre vieš!'' Po tejto vete som pridal do kroku a po chvíli už aj bežal. Onedlho som už odomkol dvere a vošiel dnu. Chcel som na to, čo sa stalo v parku zabudnúť, ale nešlo to. Stále mi v hlave prebieha veta: My sa nikdy nezmeníme a ty to moc dobre vieš!
















začíná to skvěle! :-)