
Název: Bol to osud? - 21. časť
Autor: Dada18
"Hahaha. Strašne smiešne."
"No, to teda je." Naraz sme s Adamom povedali.
"Vieš, čo ma napadlo?... Asi na dva týždne idem s kapelou do Prahy."
"A čo ja s tým mám? Bože, Miro, nezdá sa ti, že si dnes nejaký spomalený?"
"Keď mi stále skáčeš do reči." vyhováral sa.
"No to isto. Pokračuj."
"No, takže napadlo ma, že či by si nechcela ísť s nami. Stále si len vnútri zavretá."
"Čo? A to by som vám nezavádzala tam?"
"Práve naopak. Boli by sme aj radi. Aspoň bude zábava. Čo ty na to?"
"Ja neviem. Potom ti dám ešte vedieť."
Chvíľu som rozmýšľala či pôjdem alebo nie. "Musím ísť, aspoň sa trochu vyvetrám a nebudem v tom istom prostredí. Nemôžem celý život smútiť za rodičmi. Určite by ani oni nechceli aby som bola smutná." rozkázala som si. "Miro? Tak teda ja s vami pôjdem."
"Super. Nezabudni sa zbaliť, lebo ráno o deviatej vychádzame z bytu." oznámil mi.
..........................................
Asi o pol deviatej som si išla ľahnúť, pretože ma strašne hlava bolela. "Idem už spať, hlava ma bolí." nakukla som do obývačky. Adam bol stále u nás a s Mirom pozeral televízor. "Adam tu bude spať?" spýtala som sa.
"Ano, býva trochu ďalej od nás, tak aby nemusel chodiť hore-dole." vysvetlil.
"Aha, dobrú noc."
"Dobrú." spoločne povedali.
Celú noc som sa budila. Neviem, kvôli čomu to bolo, kvôli tej strašnej búrke alebo kvôli tomu, že mám svoje dni? Neviem. Išla som pomaly do kuchyne a z chladničky som si vytiahla mlieko. Možno po ňom potom zaspím. Otvorili sa obývačkove dvere a z nich vyšiel Adam.
"No, to teda je." Naraz sme s Adamom povedali.
"Vieš, čo ma napadlo?... Asi na dva týždne idem s kapelou do Prahy."
"A čo ja s tým mám? Bože, Miro, nezdá sa ti, že si dnes nejaký spomalený?"
"Keď mi stále skáčeš do reči." vyhováral sa.
"No to isto. Pokračuj."
"No, takže napadlo ma, že či by si nechcela ísť s nami. Stále si len vnútri zavretá."
"Čo? A to by som vám nezavádzala tam?"
"Práve naopak. Boli by sme aj radi. Aspoň bude zábava. Čo ty na to?"
"Ja neviem. Potom ti dám ešte vedieť."
Chvíľu som rozmýšľala či pôjdem alebo nie. "Musím ísť, aspoň sa trochu vyvetrám a nebudem v tom istom prostredí. Nemôžem celý život smútiť za rodičmi. Určite by ani oni nechceli aby som bola smutná." rozkázala som si. "Miro? Tak teda ja s vami pôjdem."
"Super. Nezabudni sa zbaliť, lebo ráno o deviatej vychádzame z bytu." oznámil mi.
..........................................
Asi o pol deviatej som si išla ľahnúť, pretože ma strašne hlava bolela. "Idem už spať, hlava ma bolí." nakukla som do obývačky. Adam bol stále u nás a s Mirom pozeral televízor. "Adam tu bude spať?" spýtala som sa.
"Ano, býva trochu ďalej od nás, tak aby nemusel chodiť hore-dole." vysvetlil.
"Aha, dobrú noc."
"Dobrú." spoločne povedali.
Celú noc som sa budila. Neviem, kvôli čomu to bolo, kvôli tej strašnej búrke alebo kvôli tomu, že mám svoje dni? Neviem. Išla som pomaly do kuchyne a z chladničky som si vytiahla mlieko. Možno po ňom potom zaspím. Otvorili sa obývačkove dvere a z nich vyšiel Adam.
"Akurát teraz som ho potrebovala stretnúť, po tom čo videl poobede."
"Čo ani tebe sa nedá zaspať?"
"Nie. Dáš si mlieko?"
"Ak ešte je." naliala som mu mlieko a spýtala sa.
"Čo ani tebe sa nedá zaspať?"
"Nie. Dáš si mlieko?"
"Ak ešte je." naliala som mu mlieko a spýtala sa.
"Fakt si všetko videl?" určite som sa zasa červenala.
"To poobede? Nemáš sa za čo hanbiť. Veď si pekná. A ak mám pravdupovediac, tak vôbec nevyzeráš na šestnásť rokov." zrejme mal namysli moje prsia, ktoré mám trochu väčšie ako by malo mať 16-ročne dievča. V tom momente som bola hádam aj 100-krát červenšia ako rajčina. Nevedela som, čo mám na to povedať. "Ani ty nevyzeráš na 17 rokov." No
super, to som mala čo povedať. Teraz si určite bude niečo pod tým myslieť, čo som ja tým vôbec nemyslela. Krava, nabudúce budem radšej mlčať ako povedať nejakú hlúposť. Nadávala som si.
"Ja si už idem ľahnúť." usmial sa na mňa a ďalej pil mlieko.
"To poobede? Nemáš sa za čo hanbiť. Veď si pekná. A ak mám pravdupovediac, tak vôbec nevyzeráš na šestnásť rokov." zrejme mal namysli moje prsia, ktoré mám trochu väčšie ako by malo mať 16-ročne dievča. V tom momente som bola hádam aj 100-krát červenšia ako rajčina. Nevedela som, čo mám na to povedať. "Ani ty nevyzeráš na 17 rokov." No
super, to som mala čo povedať. Teraz si určite bude niečo pod tým myslieť, čo som ja tým vôbec nemyslela. Krava, nabudúce budem radšej mlčať ako povedať nejakú hlúposť. Nadávala som si.
"Ja si už idem ľahnúť." usmial sa na mňa a ďalej pil mlieko.
















hezký :)