
Název: Bol to osud? - 18. časť
Autor: Dada18
"Dominika, Dominika už sme tu. Si hore? Počuješ?" Po dlhej ceste ma Miro zobudil.
"Ano som, už sme tu?"
"Ano." odvetil.
Do Košíc sme išli asi päť a pol hodín. Skoro celú cestu som spala. Prekvapená som, že mi nebolo zle lebo na takýchto dlhých cestách mi vždy býva. Potom sme išli približne päť minút, kým sme prišli k ich domu.
"Toto je náš dom." ukázal na pravú stranu. Párkrát Miro zazvonil na zvonček. Po treťom zazvonení mu otvorili. Z okna sa pozeral starý pán. Zrejme Mirov otec.
"Počkaj, keď ti poviem, prídi do vnútra. Ale opatrne, lebo otec na tom nie je v poriadku."
"Ok." Bola som dosť netrpezlivá. Chcela som vedieť pravdu. Pri takýchto situáciach bývam netrpezlivá. Vlastne... ja bývam vždy netrpezlivá a zvedavá. Bola som až taká nervozna, že som chodila od brány ku dverám a potichu som si pospevovala.
Z vnútra som počula ako Miro hovori jeho otcovi: "Oci, niekoho som zo sebou priviedol, budeš hovoriť úplnú pravdu." Upné som bola nalepená na dvere. Hneď, ako Miro otvoril dvere, som sa vystrela ako nikdy pred tým.
"Poď." pustil ma do domu.
"Dobrý deň." pozdravila som Mirovho otca.
"Vieš kto to je?"
Pár sekúnd bolo ticho.
"Ste v poriadku?" spýtala sam sa jeho otca, keď začal plakať.
"Bože..............."
"Čo je otec? Poznáš Dominiku?"
"Dominiku?.... strašne sa na ňu podobáš."
"Na koho? Vy ma poznáte?" Pozrela som na Mira a naznačila som mu, že to možno bude pravda.
"Zrejme ste preto sem prišli, aby ste vedeli pravdu, že?" pozeral sa na nás oboch a pokračoval. "No dobre... Miro, prepáč mi to, nehnevaj sa na mňa... ale... tvoja mama nezomrela."
"Čoooo?!" tváril sa zhrozene.
"Ano, tvoja mama nezomrela... vieš... tvoja mama odišla od nás... vôbec neviem prečo... Jedného dňa od nás odišla... viem len to, že bola tehotná.....viackrát som sa ju pokúšal hľadať, ale márne. Potom mi poslala fotku dieťaťa, to si bola zrejme ty, Dominika. Strašne sa na svoju mamu podobáš." prestal rozprávať.
S Mirom sme sedeli oproti sebe. Zas ma chytil ten záchvat plaču, dokonca Mira tiež. Naraz sme sa postavili. Miro ma celou jeho silou chytil a objal.
"Ano som, už sme tu?"
"Ano." odvetil.
Do Košíc sme išli asi päť a pol hodín. Skoro celú cestu som spala. Prekvapená som, že mi nebolo zle lebo na takýchto dlhých cestách mi vždy býva. Potom sme išli približne päť minút, kým sme prišli k ich domu.
"Toto je náš dom." ukázal na pravú stranu. Párkrát Miro zazvonil na zvonček. Po treťom zazvonení mu otvorili. Z okna sa pozeral starý pán. Zrejme Mirov otec.
"Počkaj, keď ti poviem, prídi do vnútra. Ale opatrne, lebo otec na tom nie je v poriadku."
"Ok." Bola som dosť netrpezlivá. Chcela som vedieť pravdu. Pri takýchto situáciach bývam netrpezlivá. Vlastne... ja bývam vždy netrpezlivá a zvedavá. Bola som až taká nervozna, že som chodila od brány ku dverám a potichu som si pospevovala.
Z vnútra som počula ako Miro hovori jeho otcovi: "Oci, niekoho som zo sebou priviedol, budeš hovoriť úplnú pravdu." Upné som bola nalepená na dvere. Hneď, ako Miro otvoril dvere, som sa vystrela ako nikdy pred tým.
"Poď." pustil ma do domu.
"Dobrý deň." pozdravila som Mirovho otca.
"Vieš kto to je?"
Pár sekúnd bolo ticho.
"Ste v poriadku?" spýtala sam sa jeho otca, keď začal plakať.
"Bože..............."
"Čo je otec? Poznáš Dominiku?"
"Dominiku?.... strašne sa na ňu podobáš."
"Na koho? Vy ma poznáte?" Pozrela som na Mira a naznačila som mu, že to možno bude pravda.
"Zrejme ste preto sem prišli, aby ste vedeli pravdu, že?" pozeral sa na nás oboch a pokračoval. "No dobre... Miro, prepáč mi to, nehnevaj sa na mňa... ale... tvoja mama nezomrela."
"Čoooo?!" tváril sa zhrozene.
"Ano, tvoja mama nezomrela... vieš... tvoja mama odišla od nás... vôbec neviem prečo... Jedného dňa od nás odišla... viem len to, že bola tehotná.....viackrát som sa ju pokúšal hľadať, ale márne. Potom mi poslala fotku dieťaťa, to si bola zrejme ty, Dominika. Strašne sa na svoju mamu podobáš." prestal rozprávať.
S Mirom sme sedeli oproti sebe. Zas ma chytil ten záchvat plaču, dokonca Mira tiež. Naraz sme sa postavili. Miro ma celou jeho silou chytil a objal.
















Dokonalééé! :) honem pokracko..