
Název: Bol to osud? - 14. časť
Autor: Dada18
"Viem, že tu budem už len par minút a potom budem hore v nebi, dávať na teba pozor." snažila sa rozprávať nahlas, no z jej úst vychádzal šepot. Rozumela som len asi každé druhé slovo. "Prepáč mi to, že som ti to nepovedala skôr."
"Mami, čo si mi nepovedala? ... prosím, nie, neumieraj."
"Teraz nastal ten čas... Miro Šmajda... ten spevák, je... je..."
"Čo je Miro?" snažila som sa neplakať a presvedčiť moju myseľ, že neumrie, lenže srdce mi hovorilo niečo iné, že umrie a navždy odíde.
"Miro je... je... je tvoj brat." Piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiip. Posledná veta, čo povedala. Vôbec som nad tou vetou nerozmýšľala. Keď stroj zapípal, myslela som si, že v tom momente umriem aj ja.
"Mami, prosím, vráť sa neodchádzaj, prosííííím." položila som si hlavu na jej hruď a silno som ju chytila za ruku. Strašne som začala plakať, celu tvár som mala od slz.
"Prosím, odíďte z izby." povedala mi sestrička a odviedla ma z izby. Doktori sa ju pokúšali viackrát oživiť. Márne. Zastala som s plačom a pekriženými rukami na chodbe. Keď ma Miro zbadal, hneď pochopil, že mama umrela. Nohy sa mi až tak podlamovali, že som sa na nich neudržala a zosypala sa na zem ako piesok. Miro za mnou dobehol bleskovou rýchlosťou,
chytil ma pod pazuchy a položil na lavičku.
"Je mi to fakt lúto." V jeho hlase bol počuť náznak toho, že nevedel, čo má povedať.
"Prepáč." rýchlo som utekala na wecka, pretože z toho všetkého, čo sa stalo mi bolo na vracanie.
"Mami, čo si mi nepovedala? ... prosím, nie, neumieraj."
"Teraz nastal ten čas... Miro Šmajda... ten spevák, je... je..."
"Čo je Miro?" snažila som sa neplakať a presvedčiť moju myseľ, že neumrie, lenže srdce mi hovorilo niečo iné, že umrie a navždy odíde.
"Miro je... je... je tvoj brat." Piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiip. Posledná veta, čo povedala. Vôbec som nad tou vetou nerozmýšľala. Keď stroj zapípal, myslela som si, že v tom momente umriem aj ja.
"Mami, prosím, vráť sa neodchádzaj, prosííííím." položila som si hlavu na jej hruď a silno som ju chytila za ruku. Strašne som začala plakať, celu tvár som mala od slz.
"Prosím, odíďte z izby." povedala mi sestrička a odviedla ma z izby. Doktori sa ju pokúšali viackrát oživiť. Márne. Zastala som s plačom a pekriženými rukami na chodbe. Keď ma Miro zbadal, hneď pochopil, že mama umrela. Nohy sa mi až tak podlamovali, že som sa na nich neudržala a zosypala sa na zem ako piesok. Miro za mnou dobehol bleskovou rýchlosťou,
chytil ma pod pazuchy a položil na lavičku.
"Je mi to fakt lúto." V jeho hlase bol počuť náznak toho, že nevedel, čo má povedať.
"Prepáč." rýchlo som utekala na wecka, pretože z toho všetkého, čo sa stalo mi bolo na vracanie.
















To snad ne :-( je to smutné.. tedko ji bude vychovávat Miro! :-) snad tam nebude incest.. :-)